Kopa mladých v Jakubovom veku študuje v Bratislave a iných veľkých mestách a domov chodia len na víkendy. Časom na každý druhý, potom raz za mesiac, postupne na sviatky. Odsťahujú sa a na otázku odkiaľ si odpovedia – to nepoznáš. Jakub je v Lopašove vždy, keď nie je v škole. A záleží mu na tom, aká jeho dedina je, aj na tom, aby odtiaľ mladí neodchádzali. Že tu ľudia málo o sebe vedia? Spolu s kamarátmi dali dokopy iniciatívu Lepší Dolný Lopašov a za krédo si požičali dva citáty: „Spravme si to tu krajšie. Sami.“ A „Kto, ak nie my? Kedy, ak nie teraz?“. Začali vydávať miestne noviny Dobrý deň, Dolný Lopašov. Nakrútili o dedine dokument. Nechali vyrobiť tašky a tričká s jej emblémom. A najnovšie vyrábajú a osádzajú lavičky - aby konečne boli aj inde, než len na cintoríne. Nečakajú že to niekto urobí za nich. Ani kým na to niekto dá peniaze. Cieľavedomo a neúnavne zháňajú a robia sami, po tom, ako sa dedinčanov opýtajú ako by sa im to páčilo a čo chcú mať v obci inak a lepšie. Prečo to Jakub robí? Nie je mu jedno, ako to uňho doma vyzerá – a doma sa preňho nekončí prahom pred dverami. Úžasné je, že jeho chcenie je nákazlivé. Lavičky robí jeho sedemnásťročný kamarát. Knižnú búdku iniciovala dvadsaťročná dievčina. Na ich uvedení do života hrala miestna kapela – jej členovia len nedávno začali zarastať.
Sú dosť šikovní na to, aby sa uživili aj vonku. Našťastie po tom netúžia. Chcú ostať vo svojich dedinách, doma. Jakub a jemu podobní vedia v tom najlepšom nakaziť iných, aby sa nespoliehali na „niekoho“ a aby neutekali, keď treba potiahnuť. Dolný Lopašov je už dnes príjemné miesto. Kiež sú raz takých Lopašovov, aj s ich Jakubmi, na Slovensku stovky.
