„Dobrý! Neboli ste tu včera na tamtom kopci? Niekedy večer?" „Včera nie, predvčerom." „A bolo vás viac, nie?" „Asi dvadsať. Prečo? Stalo sa niečo?" „Videli sme s kolegom vyšliapané cestičky. Niečo veľké tade prešlo. Mysleli sme, že to hentí", ukáže rukou smerom, kade ide hranica s Ukrajinou. Čiara je dva - tri kilometre odtiaľto. „Tak, že ich začneme hľadať. Ale povedali sme si, že sa najprv opýtame vás." Les je veľký, prešli sme jeho malým kúskom. Ostala po nás stopa - úzky koridor v tráve. Ale musela by som sa veľmi snažiť, aby som si to pri bežnom pohľade všimla. Zdá sa, že tí dvaja mladí policajti tu naozaj poznajú každý strom.
Asi musia. Človek s tmavou pleťou alebo akokoľvek iný než domáci tu v dedine nie je až taký zvláštny. V noci prejdú v skupinke cez hranice, skryjú sa v hnusnej ošarpanej budove pri lome za dedinou. Ráno sa okúpu, hoci aj v novembri, a keď prídu policajti povedia: „Azyl." Utečenci, ktorí za cestu zaplatili celým svojím majetkom a často aj majetkom svojich blízkych. Utekajú - z Pakistanu, Afganistanu, afrických krajín. Inovce sú ich prvou slovenskou dedinou. Dedinčania sa ich neboja. Vedia, že prišelci sa dlho nezdržia. Polícia ich odvedie do tábora a čo sa s nimi deje potom, to už nikto nerieši.
O pár dní neskôr. „A tu, tu je taký jeden, malý, opustený." Starosta nás vedie cintorínom na kopci nad dedinou. Hovorí o storočných hroboch, o menách, ktoré sa opakujú. Nnápisy na náhrobkoch sú vyryté nie smerom k hrobu, ale na opačnej, a tade aj vedie cestička, takže ich môžeme čítať. Ten jeden hrob, ktorý starosta ukazuje, je celkom vzadu a bez ozdôb. „Tu sme pochovali takého utečenca. Našli ho v lese. Vyzeral ako cudzinec a nič pri sebe nemal. Ani sme nevedeli, či mu dať na hrob kríž alebo nie." Nakoniec dali. Tak sa to tu patrí. Hoci možno nebol kresťan. Ktovie. Nikdy ho nikto nehľadal. Prečo umrel sa nevie. Možno sa zranil alebo mu niekto ublížil, možno ochorel a nevládal ďalej. Hľadal miesto, kde by mu bolo dobre. Prešiel kus sveta, len aby tu umrel. Sám, v lese, ďaleko od všetkého.
Cintoríny po nociach svetielkujú, žiaria. Aj ten v Inovciach. Neznámy muž pochovaný vzadu bol možno z krajiny, kde Dušičky neoslavujú. Bolo by mi ľúto, keby ten hrob bol jediný, kde na konci októbra nebude horieť plamienok. Ale ako poznám dobrých ľudí z Inoviec, sviečku mu zapália a možno prihodia aj venček z ihličia.
