Cukornička bola trochu otlčená, trochu aj lepkavá, ale milo maličká. Hrnce zospodu očmudené od ohňa a pekáč mal trochu zahnednuté rúčky. Jabĺčka sme vždy dávali na jednu tácku a keď vyschli, vždy do tej istej veľkej hranatej nádoby. Koláč sme zvykli krájať rovnakým nožom, bábovka mala svoju vlastnú podložku na servírovanie. Babičkina kuchyňa, skrátka, mala svoje pravidlá. Nič v nej nebolo nové - a ak aj áno, pôsobilo to akosi neprimerane. Všetko bolo vždy čisté, na to si babička potrpela. Niekedy až tak, že som to ofrflala - k poobediu vždy u nej patrila siesta, ale až po tom, čo sa umyl a utrel všetok riad. S bruchom plným dobrôt, vidinou vyvegetenia sa v obrovskom kresle - umývať a ešte aj utierať? Ale ako vravím, pravidlá sú pravidlá.
Na všetkom, čo si vybavujem - nádobách, prístrojoch, riadoch, bol napriek umývaniu akýsi mierny povlak - ani neviem čoho. Spomienok? Skúseností? Nikdy som nad tým nepremýšľala, až pred celkom krátkym časom.
Keď som varila v sestrinej celkom novej, novučičkej kuchyni. On sama predo mnou ešte nepoužila všetky tie nové misky, varešku, hrnček. A ja som ich brala s akousi úctou. Všetky sa leskli, na miskách boli dokonca nálepky. Aké pekné, vravela som si. Utešené, nové, voňavé. Ale. Ešte to tu nie je celkom „domov". Ešte to chce pár mesiacov, možno rokov, chýba tomu ten správny nános.
Moja kuchyňa taká ako sestrina už nikdy nebude. Už v nej roky vyváram a pečiem. Môže zmeniť miesto, nábytok a rozmery, no predsa budem ďalej vlastniť tie isté hrnčeky a taniere, ktoré mám rada. Veď tento kúsok ku mne prišiel od kolegov, túto sadu zas priniesla svadba, veľkými krásnymi miskami ma roky pravidelne zásobuje mamka. A čaje, tie mám dokonca ešte stále v škatuľke pestro olepenej reklamami, ktorú som si priniesla z vysokoškolského internátu. Používam babičkine grify na odkladanie. Nemením nádobky, koreničky, roky používam rovnaké nože či varešky. Ešte to nie je ako v jej kuchyni. Ale mám k nej trochu bližšie ako k sestrinej dokonalo nedotknutej.
Kuchyne sú kúzelné miesta. Nové sľubujú dobrodružstvo a zážitky, ktoré ešte len prídu. Staré, zabehnuté, zas každým kúskom spomínajú na dobroty, ktoré tu vznikli. A rozprávajú príbehy. Pikslí s obsahom dávno zabudnutým, ale takých pekných, že ich je škoda zahodiť. Krabičiek s ktoviečím, čo v nich dávny milý priniesol nejakú maškrtu. Nádobiek bez párov, hrnčekov bez uška, panvíc trochu pokrivených - a predsa nevyhoditeľných. Je príjemné ich občas skúsiť počúvať. Pre cudzích cenu nemajú. Pre tých, ktorí si pamätajú, nevypočítateľnú.
