Vďačne smažím ďalej. Malá kúpe bábiku, dnes už po tretí raz. Potom ju nakŕmi a vyutiera a aspoň dva razy oblečie. Krpec odbehol od letiska a teraz bude brúsiť a rezať. „Toto je, Matúško, karbobrúska. Používa sa, keď potrebujeme niečo tvrdé odrezať. Ale musíme na nej vymeniť kotúče. Tieto by sme si vzali na drevo, ale my ideme rezať železo."
Stojím pri panvici a opäť raz fascinovaná počúvam a premýšľam o genderových klišé.
Vyrástla som viac menej bez výrazného mužského elementu v rodine. A tato - chlap mi nikdy ani veľmi nechýbal - nevedela som, ako je to, keď je. No veľmi sa teším, že moje deti tata majú. Ja nikdy nebudem poznať rozdiel medzi vkotúčmi na karbobrúsku. Tak ako manžel asi nikdy poriadne netrafí správnu konzistenciu cestíčka. A vôbec to nevadí. Kým sme na to dvaja. Tato je veľmi dôležitý. Ako partner. Ako vzor. Ako protipól. Ten, kto vládze, keď ja už nie, ten, kto vie byť prísny keď ja povolím alebo mierny, keď hystéria vo mne dosahuje maxima. Tato je iný, než mama. Ale niet nad tata.
Počúvam zvonku zvuky rezania a z obývačky ako sa malá prihovára bábike. A mám pocit, že svet je krásny. Všetko je v ňom práve teraz usporiadané v absolútnej harmónii.
