Viem, že prídem a pôjdem rovno do detskej. Zhasnúť malú baterku na okne, ktorá každý večer dáva akurát ta málo svetla, aby sa malí nebáli zaspať. Pohladím Matúškovi mokré kučierky na spánkoch, vždy sa spotí. Hlavičku položenú na brušku obrovského maca, zakrytý až po bradu, zakaždým trošku chrapkavý dych. Napravím ručičku, ktorá visí cez okraj postele. Julinku musím zakryť, je celkom odkopaná. Môžem si nechať jednu nohu odkrytú? sa nakoniec vždy skončí takto. Jej pohladím dlhé vlásky uložené na nohách druhého obrovského plyšáka, snežného leva. Obyčajne pri tom zamliaska a labužnícky sa zavrtí. Dievčatko, tiež miluješ spánok ako mama :). Poviem „dobrú noc, anjelici, ľúbim vás najviac na svete" a ešte chvíľu ostanem stáť medzi ich posteľami. Dívať sa, počúvať, voňať. Nepočujú. Možno cítia...
Takto si to predstavujem a premáham únavu. Už míňam tabuľku s menom nášho mesta, parkujem. Potichu odomknem. Manžel ešte počítačuje. „Ahoj. Hneď prídem." A mierim do detskej. „Maminka!", hlasným šepnutím ma prekvapí drobček. „Matúško! Ty ešte nespinkáš?" „Nemohol som sa ťa dočkať." Objíme ma ako by ma týždeň nevidel a dá mi mliaskavú pusu. „Ale teraz už spinkaj. Dobrú noc, chrobáčik." Viem, že bude. O desať minút už sú tie kučierky spotené a dych pokojný a hlboký.
Takéto sú všetky noci. Vždy sa teším na tie posledné pohladenia dňa. Robím to len ja. Toto privilégium manželovi nenechávam. Sú to kúzelné chvíle. Vedia to tisícky rodičov, deti majú schopnosť vysielať okolo seba v spánku pokoj a krásu. Všetky stále beriem ako obrovský dar. Až samej sebe trochu závidím... :)
