Ranná tma v byte, chystám sa do práce, všetci ostatní ešte spia. „Maminká! Maminká!" Hlas z detskej je uplakaný a zúfalý. Tato vstáva, čo sa deje? Tato vychádza z izbičky s vzlykajúcim dieťaťom v náručí. Malá sa naťahuje po mne. Beriem ju na ruky, mokré líčko mi zamočí tvár. Sála z nej teplo, drobnými horúcimi ručičkami ma pošteklí na krku. Upokojím ju, prejdeme sa spolu. Položím ju na chvíľku na zem. V tmavom byte slabučko osvetlenom tlmenou žiarovkou sa črtá drobná silueta vo voľnom pyžamku, strapaté vlásky rozhodené po chrbátiku. Obzerá sa, ramienka zvesené, pod pazuchou plyšák. Zastaví tata a natiahne k nemu dohora ruky. On, obrovský chlap a pre to drobné stvorenie stelesnenie bezpečnosti, sa zohýna a jemným pomalým pohybom ju dvíha. Malá ho objíme ho celou silou: „Škaredé sa mi snívalo", vzlyká. A čo Julinka, snaží sa tato zistiť. Oj, nie, nepýtaj sa. Spomeniem si na svoje vlastné škaredé sny, vyrozprávať ich je rovnaké zlé ako snívať. Nič, Julinka, nič, to prejde, čičíkame obaja. Tato s dcérou si sadajú na gauč. O pár minút neskôr obaja driemu. On uvoľnený, maličká zavŕtaná v jeho náručí. Prikrývam ich dekou. Ešte polhodinky si môžu pospať, kým bude treba vstávať do škôlky. Tma pomaly povoľuje. Pohladím malého v postieľke, tiež spí. Nebudím ho, len mu potichu zaželám pekný deň. Skloním sa nad dievčatkom v tatovom útočisku. Otvorí oči a natiahne ruku. Ohmatá mi tvár, dotkne sa náušníc, šatky na krku a zhlboka sa nadýchne. Pekný deň, Julinka, hovorím. Neodpovie, len sa usmeje. Pritiahne si svojou malou ručičkou bližšie moju tvár k jej. Malý jemný bozk. Ruku mi stisne a chvíľu nepustí. Potom sa zas uvoľní a zamotá do bezpečia tatovho náručia. Než za sebou zatvorím dvere, ešte sa posledný raz poteším pohľadom na nich. Ľúbim vás najviac, šepnem na odchode.
Kratučký film. Z dnešného rána. Kol dokola pár scén... A - zrazu parkujem pred hotelom. Aký pekný bol koniec dlhej cesty a nekonečného dňa. Ako jeho začiatok...
