Vlasy má ešte vlhké po sprchovaní. Pri ušiach mu robia jemné kotletky, práve ich trafilo moje pohladenie. „Nech sa niečo pekné sníva, Matúško.“ „Bude. Keď som s tebou.“ Uvelebí sa na chrbte, ruky pod hlavu, vytiahne perinu pod bradu. O minútu už sníva. Akoby ten spánok mne odobral.
Počúvam jeho dýchanie a spomínam. Nikdy nespávali v rodičovskej posteli. Odmalička mali svoje a k nám prišli len vo veľmi výnimočných prípadoch. Prečo sme sa tak báli, že sa nebudú vedieť odtrhnúť? Neužívali sme si ich, kým boli maličkí. Dnes už ani neviem. A zdá sa mi, že je to škoda... Už nevonia ako pred pár rokmi. Je to chlapček, žiadne bábo. Má svoje vlastné zvyky a začína byť naozaj veľký aj fyzicky. Vie si povedať, čo chce a aj to obhájiť, ak treba. Chápe, čo je irónia a občas sa až začudujeme sarkazmu, ktorým triafa celkom presne. Neviem, kedy sa to stalo. Kedy sa z môjho malého chrústika stal múdry skoro chlap. V spánku sa otočí, nahmatá moju perinu a pritiahne si ju k tvári. Zavzdychá, zavrtí sa. Dotkne sa ma dlaňou, ktorá má rovnaké husté vrásky ako moja. Matúško, aj mne sa dnes bude krásne spať.
Tiché, ale presvedčivé tóny budíka hlásia, že je čas. „To už treba vstávať?“ „Ty ešte nemusíš. Idem pripraviť raňajky a desiatu, ešte si polež.“ „Mami?“ Hmatá rukou po mojom obryse a prestane, až keď nájde moju ruku. Uloží si ju pod hlavu ako vankúš. „Tak dobre, ešte chvíľku,“ zareagujem vďačne. Už nespí. „Mala by si asi ísť,“ hovorí, ale nepúšťa ma. Mala. Och, ale strašne sa mi nechce. „Dobré ráno, mami. Tak poď, pomôžem ti.“ Perina je mu príliš teplá a posteľ malá, volá ho ďalší deň. Sú to veľké darčeky, o ktorých deti nevedia. Vzácne, krásne. Prichádzajú nečakane. Neviem, koľko ich ešte bude. Veľa nie. „Dobré ráno, Matúško.“ Viem, že dobrý, dnes bude celý deň.
