Išiel pomaly. Hornú časť tela mohutnú, ale nohy postihnuté, tenučké, zvýrazňoval ich ešte aj vyhrnutými nohavicami. Chodidlá sa mu len hompáľali, nohami vôbec nehýbal. Len sa na ne postavil, oprel o barly, preniesol váhu a zas na nohy, na barly a na nohy. Nepekný pohľad. V takej zime hore dolu, pohyb mu musel spôsobovať bolesť. Pri každom aute sa trochu pristavil. Pozrel uprene na vodiča a pohol sa ďalej. Žiadne okienko sa neotvorilo. Ani moje. Bolo mi čudne. Má to v živote strašne ťažké, vravela som si. Asi si s takýmto postihom nenájde prácu. Peniaze mu treba. Takto to vyriešil. Presvedčiť samého seba a vyjsť do zimy, dostať sa doprostred cesty k autám a uprene hľadieť na každého, kto sedí v pohodlí a počúva rádio - to chce riadne gule. Možno mu to stojí za to. Možno mu niekto peniaze dá. Stačil by jeden a strhol by ostatných v rade. Hľadela som na mladíka, keď sa on nepozeral. A bolo mi ho ľúto. Aj som ho obdivovala, za tú vnútornú silu. Občas pomôžem, darujem, zaplatím. Nemám na to univerzálny systém. Riadim sa pocitmi. No a tie boli tentoraz také - odmietavé. Toto je vydieranie, hučalo mi v hlave. Neviem mu pomôcť na dlho. A to jedno, dve eurá, ktoré by som mu dala z tepla auta - na ako dlho by mu vyriešili situáciu? Kiežby som vedela, čo preňho urobiť, aby takto nemusel chodiť hore dolu. Spomenula som si na mladú ženu, ktorá o jedenástej v noci žobrala na stanici so svojím synčekom vo veku mojich detí. Ani tej som nemala chuť dať peniaze.
Mladík prechádzal po snehu, stále rovnako pomaly, rovnako vyčítavo. O chvíľu blikla zelená. Prešla som okolo neho a uvoľnila miesto ďalším autám na svetlách.
