Keď sme sa po prvý raz stretli, mala dve deti. Skoro prišla k tretiemu. S manželom chceli adoptovať dieťa z domova. Nezáležalo im na tom, aké bude. Tak k nim prišiel päťročný Róm. Nie úplne rada hovorila o tom, aké to sprvu bolo. Ťažké. Chlapček nevedel poriadne rozprávať. Nevedel si umývať ruky, najesť sa bez toho, aby všetko okolo nepošpinil. Horšie bolo, že ani správať sa nevedel - k deťom, ani k dospelým. A bolo toho určite ešte pekná kôpka. Neviem, Dada sa nikdy nesťažovala a nechcela podčiarkovať to, čo sa podujali ako rodina urobiť. Aj tak sa na ňu väčšina ľudí pozerala ako na exota - kto si len tak k vlastným deťom priberie ďalšie, a ešte k tomu takto komplikovane...
Prešlo veľa rokov.
V lete sme boli s deťmi na týždňovom pobyte užiť si skvelú dovolenku. Podvečerná zábava. Na parkete sa zvŕta štíhly mladík. Výrazná tvár, privreté oči, hrá mu každý sval. Tvári sa spokojne, je vo svojom živle. Dokončí dokonalý pohyb, otvorí oči. „Chceš? Naučím ťa to. To dáš." Usmejem sa, presne rovnako ma popoludní povzbudzoval, keď som sa snažila urobiť čo najviac brušákov. Zavrtím hlavou, ale moja drobka ho berie za ruku, ona by sa aj naučila. Zatancuje si s ňou, ale len chvíľu, lebo ho obsype kopa ďalších detí. Chcú s ním tancovať, spievať, hrať sa. Deti ho zbožňujú.
Je to ten kedysi ustráchaný a prudký chlapček, ktorý si po jedle utieral ruky do obrusu. Spolu s Dadou a jej rodinou prešiel dlhú cestu. Bolo treba veľa trpezlivosti, lásky a vôle. Mohol byť jeden zo zástupu na úrade práce. Človek bez zázemia, stratený, ako bohužiaľ mnohí domováci napriek všetkým výchovným snahám sú. Namiesto toho je z neho pozorný mladík, chodí na strednú a vyrastá z neho skvelý tanečník. Je vo veku, keď sa ešte veľa môže zmeniť. Našťastie tá najdôležitejšia zmena sa pred rokmi stala. Urobili ju Dada, Martin, Maťo a Majka. Stále ich má za sebou.
Je to len jeden príbeh. Ľudia ako Dada a jej rodina nezmenia celý svet. Ale zmenili svet jedného malého chlapca. A to nie je málo.
