O deťoch a cintoríne

Neviem deťom rozprávať o smrti. A o smutných veciach. Možno je to snaha ochrániť ich ešte pred zlým svetom, možno len zbabelo odkladám ťažké témy, ktoré sa zložito vysvetľujú.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Nuž, ale niekedy sa nedá. Aj na cintorín občas treba zájsť. Tak sme teda išli. Babka, manžel, deti a ja. Oni v pohode, ja veľmi, veľmi nesvoja. Prišli sme k dedkovmu hrobu, babka s manželom sa pustili do úpravy a stalo sa presne to, čoho som sa obávala. Mne ostalo zabaviť deti, aby neprekážali. Na cintoríne.

„Maminka, a čo je v tej kamennej skrinke?" „Tam je pochovaný dedko. Dedko umrel, vy ste ho už nepoznali." „A prečo umrel? On bol už starý?" „Nebol starý, ochorel a veľmi rýchlo umrel. Babka bola vtedy veľmi smutná, aj váš tatko." „A nie je mu tam zima? A kedy ho budeme odkrývať?" Detská logika nemá chybu. „Nie je mu zima, lebo už nie je. Je z neho anjelik, ktorý je v nebíčku a pozerá sa na nás." Nie som veriaca, ale teraz sa mi tento koncept poriadne hodil. Nič lepšie mi nenapadlo.

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 „Poďte, poprechádzame sa." A tak sme nechali upravujúcich ich údelu a vybrali sa po úzkych cestičkách ku kaplnke. Kopa hrobov, veľa osudov. Pomníčky s fotografiami. So soškami, najmä Krista a anjelov. „Maminka, a čo tí anjelici tam hore na nebíčku robia?" „Pozerajú sa na nás. A dávajú na nás pozor. Keď poslúchame, majú radosť. A ochraňujú nás. Ale len keď sme poslušní. Keď vystrájame a robíme nebezpečné veci, vtedy si anjelici myslia, že si nezaslúžime, aby nás strážili. Preto keď chceme, aby nám pomáhali a ochraňovali nás, musíme byť dobrí." Snažila som sa vykorčuľovať z ťažkej situácie čo najlepšie - tak, aby deti rozumeli. A tiež, aby sa zbytočne netrápili.

Skryť Vypnúť reklamu

„Maminka, a táto teta sa ako volala? A tento ujo? A tu je kto schovaný?" „Pochovaný, Matúško, pochovaný. Vlastne, aj schovaný." „A maminka, aj ty raz umrieš?" Mala som, ale nebola som na tú otázku pripravená. Za dlho, verím, za veľmi dlho, zlatko. „Ja nechcem, aby si bola stará. Aby si umrela." Plač na krajíčku. Ťažko sa vyhnúť na cintoríne téme umierania... Druhé dieťa našťastie presmeruje debatu: „Maminka, a keď sa potom tí ľudia premenia na anjelikov, kde sú tí anjelici predtým?" Ani neviem ako mi napadá odpoveď: „V našom srdiečku, Matúško. Každý z nás má v srdiečku malého anjelika. Dobrého, keď je dobrý." „Aj ja mám anjelika?" „Máš, mojko." Nechal si ukázať, kde je srdiečko. A už sme sa ponáhľali späť k babke a tatovi. Hrobčekom malých detí sa mi podarilo vyhnúť.

Skryť Vypnúť reklamu

To bolo asi pred pol rokom. Odvtedy sme o umieraní ani o anjeloch nehovorili. Včera za mnou Matúško prišiel. „Maminka, dnes som poslúchal. Dnes mal môj anjelik v srdiečku aj ten na nebíčku radosť, však?", jednou rukou ma chytil a druhou sa držal za hrudníček. Dve silné emócie mnou zalomcovali - dojatie a prekvapenie - nad tým, ako veľa a dlho si malí dokážu pamätať.

Nie som veriaca. Ale na anjelov verím. Je s nimi na svete oveľa krajšie a ľahšie.

Marie Stracenská

Marie Stracenská

Bloger 
  • Počet článkov:  858
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík:  o deťocho vzťahocho kadečomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu