Moja babička každý rok starostlivo balila pred Vianocami škatule. Blízkym, s ktorými sa nemohla stretnúť osobne. Tete do Rakúska, známym do Stavěšíc, rodine. Akoby mala maturitu z úspory priestoru veci dokonale naskladala do balíka. Všetko dôkladne utesnila, aby sa to neposúvalo a neničilo, na smotanovo biely papier krásnym hranatým písmom dala adresu prijímateľa aj svoju a tú jemne prečiarkla, vtedy sa to tak robilo. Previazala špagátom a spolu sme niesli na poštu. Každá v dlani zložený malý kapesníček, aby sa nám ostrá šnúrka nezarezávala do prstov. Počítali sme si kroky a pravidelne si striedali ruky.
Po mnohé dnes nemusíme ísť k výkladom, stačí pár klikov a balíčky máte o pár dní doma. Netreba ani baliť, obchod to urobí a dopraví za vás. Ani na poštu sa už toľko nechodí, stačí zavolať kuriéra.
Celkom si viem predstaviť, čo by povedala moja babička. „Keď chcem niekoho potešiť, čas, ktorý dávam, k tomu patrí. Ak niekoho obdarúvam, rozmýšľať o šetrení energie je to posledné."
