„Maminka!" „Maminka!" Objímajú mi nohy, stískajú. Oči sa im smejú, tešia sa. Zohnem sa, jedného aj druhého pobozkám. Vypusinkujú ma a odbehnú. Julka po obrázky, Matúško ma ťahá za ruku, nutne mi potrebuje ukázať, aký bojový park postavil.
„Maminka, toto je pre teba!" Julinka mi dáva obrázok. „A ja som všetko spapal." Hovorí to aj malého tričko. „A skamarátila som sa so Samkom, dnes vôbec neplakal." Ktorý to je, premýšľam. „Boli sme vonku a vôbec som sa dnes nešiel hrať na trávu, teta Anikö ma pochválila." Aj ja v duchu chválim, nezablatil si sa, zlatík. „Tinka mi nakreslila koníka, takto som to potom dokončila, nechaj si." Skladá a strká mi papierik do vrecka. Dozvedám sa novinky, pre nich také dôležité. Hovoria vzrušeným hláskom. Ťahajú ma všetkými smermi, chcú ma mať celú pre seba. Prezúvajú sa, pomáhajú si navzájom. Na odchode nezabudnú pozdraviť tetu Juciku. Obaja ma silno držia za ruku. Nasadáme do auta, ako každý deň sa rozlúčia: „Ahoj, škôlka!"
A ja v duchu dodávam - ďakujem, škôlka, že si. Učíš ich básničky, pesničky, kresliť a inak tvoriť. Byť ohľaduplní k ostatným. Priateliť sa, správať sa slušne, počúvať pravidlá. A mne dávaš tie krásne chvíle, keď prídem a obaja hovoria „ľúbime ťa" stovkami rôznych spôsobov. Tak rada sem o tej štvrtej popoludní chodím :)
