Otváram papierovú škatuľu „s kadečím", kapsička je hneď navrchu. Jej obsah si presne nepamätám, len tuším. Ako prvé na mňa vypadnú tri perá, jedno celkom rozobraté. Ako sa to tak stane? Že pero niekde štyri roky leží a zrazu sa rozpadne? Vedľa moje staré vizitky, s telefónnym číslom priamo na bývalý pracovný stôl. Už ich potrebovať nebudem. Za tým stolom teraz sedí kamarát a ja sa tam vrátiť nechystám. Aha, nezmenila som chute - hoci staré žuvačky už do úst nevložím. Ale toto je objav! Takýto rúž som vtedy používala? A - jéj! Starý dobrý vreckový nožík! Daroval mi ho pred dobrými pätnástimi rokmi priateľ. Univerzálny pomocník - otvárač konzerv, dierkovač a skrutkovač v jednom. Aha, lyžička. Načo? Asi som vtedy držala nejakú diétu. A ďalej... Vyschnutá korekčná tyčinka. Lieky proti bolesti. Krásna vreckovka s vyšitým monogramom babičkinho mena, potiahla som jej ju. Pilník na nechty, cukrík, zapaľovač. Šikovný flakónik s parfumom, stále pekne vonia. Tak toto som bola ja? Tieto veci som každý deň brala do rúk, pomáhala si nimi?
Ako sa to tam všetko pomestilo? Do vrecka s rozmermi desať krát pätnásť krát tri centimetre? Spomínam a je to príjemné. Hľadím na zbierku drobností. Za tie roky sa zoznam mojich osobných ženských nevyhnutností zmenil veľmi málo.
Vedľa kôpky „starých" poukladám obsah novšej pohotovostnej taštičky. Skombinujem a naskladám dokopy. Spájam svoj život spred rokov s tým dnešným. Moje terajšie „ja" podáva ruku mne samej spred rokov. A keď budem tie drobnosti brať do rúk, spomeniem si, že sú takým malým mostom medzi minulosťou a prítomnosťou.
