Pri štarte sa schádzajú bežci. Naobliekaní, čerstvo je, ale už si rozťahujú svaly a precvičujú členky. Prihlásených je 140 ľudí, príde zrejme oveľa viac. Rodinky, bežci so psami, hlavne mladšie ročníky. Ľudia sa zdravia, mnohí sa poznajú. Nie som odtiaľ a terén poznám len čiastočne, navyše iba z pár peších prechádzok. Máta ma vlek, ktorý nás čaká uprostred. To ešte netuším, že ním sa stúpanie ešte neskončí. Mám nabehané. Ale po rovine. Desať kilometrov dávam v pohode trikrát v týždni. Ale veľmi dobre viem, že kopce sú iná káva a je rozdiel bežať popri Dunaji a Muflón kros - skoro desať kilometrov hore na Zochovu chatu a späť do Harmónie.
Odštartované. Prvé stúpanie. Rýchlici miznú za zákrutou, ostávam vzadu a verím, že nie posledná. Nohy migajú a ja cítim, že hoci som v porovnaní s ostatnými pomalá, je to o niečo rýchlejšie tempo, než mám vo zvyku. Srdce búcha, akoby mi do svalov niekto s každým krokom vpichol novú dávku energie. Poď, kým vládzeš, využi to. Ten adrenalín sa ti neskôr zíde. Stíhaš s dychom a nohy idú, tak makaj. Stúpanie striedajú takmer rovinky. Konečne vlek. A za ním – au! Ešte stále hore? Fuch... Po dvoch tretinách konečne prichádza zostup. Poriadny – dolu kopcom, ako správnych muflónov nás to ženie cez les, korene, kamene, šotolinou, cez potôčiky. Nešetrím kolená ani členky, idem naplno. Posledný kilometer už po asfaltke. A telu dochádzajú sily. Na posledných dvesto metroch sa ku mne pripája chlapík, po chvíli zisťujem, že dávno dobehol a teraz vychádza ostatným oproti. Už ste tam, hovorí mi. Ďakujem. Posledné metre odkrajujem silou vôle. Presne toto som potrebovala – keď si človek myslí, aký je macher, nezaškodí si uvedomiť, že mám ešte na čom pracovať.
V cieli čakajú jablká, hrozno, napečené koláčiky. Kapustnica a pivo. Príjemne neformálne. Prvé ceny si odnášajú dievčatá a mladík, ktorí dobehli poslední – za statočnosť. Vyhlasovanie víťazov pokračuje a baví ma, ako ceny odstupňovali podľa kategórií. Dámu v platinovej, od 50 vyššie, podľa mňa potešila keramická zapekacia misa. Cítim sa ako na veľkom rodinnom stretnutí. Je to veľmi fajn. Mám pocit, že väčšina ľudí to vôbec nepoňala ako preteky. Skôr ako pohodovú akciu pred zimou, keď majú možnosť pozdraviť rovnako šibnutých a nadšených bežcov. Je mi príjemné byť súčasťou tohto pestrého spoločenstva.
Vybiehala som s obrovským rešpektom. Dobiehala s veľkou pokorou. A – tak to má asi byť. Po dobrom behu dobrý deň. Na ceste domov si kupujem burčiak. Dnes si ho zaslúžim.
