Priniesla popoludnia u priateľov na záhrade, kde si decká stavajú bunkre, zakladajú ohníky, prenášajú kopy driev, babrú sa v hline a pozorujú dážďovky. Potom, čo otestovali všetky prekážky na školskom dvore a dva razy v týždni absolvovali tréning. Je dlhšie svetlo, dni majú zrazu celkom iné limity. Vonku sú, kým sa dá. Úlohy sa dajú zázračne stíhať kým sú v družine, motivácia mať voľno a môcť sa hodiny slobodne blázniť je veľká.
Triedim šaty podľa farieb a uvedomím si, že musím trochu zadržiavať dych. Už nie sú voňavé bábätká. Tričká, v ktorých sa naháňajú ťažko zamaskujú medzi čisté. Cez deň vystrájajú, večer všetko zhodia a nastrkajú do veľkého koša so špinavým. Takže je štvrtok a práčka je tento týždeň už tretia. Keď ich tato o chvíľu privezie, vlasy budú mať zdrsnené prachom, za nechtami smútok a šmuhy na tvárach. Jeden cez druhého mi budú referovať, čo všetko postavili a kto koho kedy nevedel chytiť. Večer odkväcnú bez rečí, šuchot a tiché rozhovory skončia do piatich minút.
Je to paráda. Toto je šťastie, vravím si, keď vytriasam piesok z vreciek. Pokojne budem prať aj každý deň. Deti už budú len pár rokov. A nejaké škvrny či hlinená záplata je to posledné, čo by mali riešiť.
