To všetko zvyklo byť prehodené cez čelo veľkej postele, keď sa moja babička chystala v nedeľu na prechádzku.
Aj ja sa chodievam prechádzať. A nič z toho nepoužívam. Ani by som nemohla. Nič z toho nevlastním. Nie som dáma? Som. Ale, hold, všetky tieto kusy oblečenia sa tak dlho dostávali na zoznam ohrozených druhov, až celkom vymreli. To, čo bývalo pre moju babičku a jej babičku a jej babičku... samozrejmé, už pre mňa dnes príliš nie je.
Celotelové spodničky bývali úhľadne zavesené na krásnom oháčkovanom ramienku, pekne vyžehlené, v rôznych odtieňoch smotanovej, kávovej a sivej a čiernej. Ku každej sukni a šatám iné, samozrejme. Vypchávky, ktoré mali zachytávať pot, boli všité v každých lepších šatách. Babička ich pravidelne právala - odpárala a potom zas prišila. Dnes mi pripadajú trochu absurdné, ale v časoch neholenia si podpazušia a dobe, keď automatická práčka mala podobu dvoch čudných strojov, to asi malo logiku. Pamätám si ako jeden z nich (miešačka) smiešne poskakoval počas činnosti po kuchyni a ja som ho niekedy naháňala s lavórom, aby vyžmýkaná voda nezmočila podlahu. Látkové vreckovky mávala babička úhľadne zložené v minišuflíčkoch v komode: v prvom dámske biele, v druhom kvietkované, v treťom pánske, vo štvrtom s rôznymi vzormi a v piatom hodvábne. Nádherne tie šuflíky voňali kúskami mydla vloženými medzi kapesníčkami... Pančušky super držali a netrhali sa príliš. Klobúčiky bývali každý vo svojej škatuli v šatni, v susedstve pripínacích kožušinových golierov, jemnučkých šatiek s pestrými vzormi a látkových kvetových aplikácií. Všetky gombíkové dierky mávala babička vždy vyšité ručne, lemy prišité úhľadným stehom, vo vzorne vyleštených topánkach drevené napínače.
Keby dnes babička otvorila moju skriňu, asi by bola prekvapená. Džínsy by si nikdy neobliekla. Nemala ich rada asi tak, ako ja neznášam spodničky. Látkové vreckovky mám presne tri. Dobre odložené. Používam papierové. Kožušinu žiadnu, klobúčik zapadnutý neviem kde. Zato by našla kopu tričiek, svetríkov a nohavíc rôznej dĺžky. Ona vlastnila dvoje a nenosila ich, kým nebolo naozaj veľmi nutné. To isté sa týkalo teplákov. Tie naozaj nemusela. Namiesto nich si obliekala domáce šaty. Jéj. Práve som prišla na možno posledný ohrozený skriňový druh, ktorý u mňa zatiaľ nevymrel. A ja ich nosím, domáce šaty dlhé takmer po zem, voľné a pohodlné. Pripadám si v nich aj doma žensky a pekne. Aspoň niečo podedené mi v skrini pretrváva. Možno si pôjdem kúpiť ďalšie :)
