Môžem sa jemnej konštrukcie dotknúť - ale nedokážem to. Trasú sa mi kolená, spolu s lešením, na ktorom stojím. Obstavali ním oltár po celej dĺžke, hýbem sa len centimetre od vzácneho diela. Celkom hore však nedokážem stáť, iba čupím. Oltár geniálneho Majstra Pavla si začnem vychutnávať až na nižšom poschodí. Ideme zhora, prechádzame pomaly a opatrne.
Majster Pavol na ňom začal pracovať ako štyridsiatnik. Skúsený rezbár viedol veľkú dielňu, práce na oltári trvali roky. Sústredili sa najmä na architektúru - viaceré sochy do nej vkladali zo starších, už existujúcich oltárov. Zrejme aj preto sú tie vyššie umiestnené bez rúk - aby sa do úzkych vypracovaných vežičiek vošli. Ako ich tam však vôbec dostali, je ďalšou záhadou.
Posúvame sa nižšie a ja otváram oči - aj pätnásť metrov nad zemou, celkom vzadu, sú na jemných drevených ozdobách zvyšky červenej a zlatej farby. Oltár ozdobili aj tam, kde to nikto nemohol obdivovať. Skláňam sa v duchu nad majstrovstvom dávnych rezbárov, nad ornamentmi a vyrezanými fialami a mriežkami - tam, kam ani veriaci ani kňazi nikdy nedovideli. Vytvorené na slávu Boha, nie pre oči smrteľníkov, čítam z ich prepracovania.
Lešenie pokračuje, pozor pri krokoch. Opatrne sa treba vyhnúť kovovému ukotveniu oltára do stien. Niečo je práca reštaurátorov Kotrbovcov spred šesťdesiatich rokov, ale sú tu aj kovania pôvodných majstrov. Hrubé kusy kovu pripevnené osemramennými maticami - v dielni kováčov v šestnástom storočí ich precízne vypracovali, aj po stáročiachvzbudzujú obdiv.
Klesáme k oltárnej skrini, spod zaprášených miest presvitá pozlátenie. Schádzame dolu k hlavnému výjavu - Panne Márii s Ježiškom. Vznešenou bielou tvárou pozerá na veriacich, akoby jej výraz upokojoval - bude dobre.Stojím oproti prekrásnej soche. Prekrásnej... Takto zoči voči má obrovskú hlavu. A - škúli. Ako aj ostatné sochy, uvedomujem si. Oči sa im rozbiehajú do strán. Prečo, to vedel asi len Majster Pavol. Madona vyzerá skôr ako dievča než ako Matka Božia. Navyše - stojí na hlave zasadenej do polmesiaca. Šaša? Diabla? Hádanka pre historikov umenia.
Schádzame k Poslednej večeri. „Zdá sa, že je celý oltár nie je naozaj prácou dielne Majstra Pavla z Levoče. Pozrite na tie nedopracované detaily, napríklad nohy", hovorí mi riaditeľ reštaurátorského ústavu v Levoči Ivan Tkáč. Maľby a reliéfy na oltárnych krídlach sú však dokonalé do detailov.
Dielo čaká po desiatkach rokov náročné čistenie. Okolo dreva sa vznáša jemná vôňa terpentínu. Na lešení sú odložené chumáčiky vaty a rúška na tvár. Reštaurátori povysávajú prach, pridajú ochrannú vrstvu politúry. Centimeter po centimetri - priamo v Kostole svätého Jakuba aj v reštaurátorských dielňach. Kovové výstuže nechajú, inak by sa stáročné umelecké dielo zborilo.
O rok a pol očistený upravený oltár - najväčší neskorogotický na svete - rozžiari celý chrám. Bude to úžasné. Stavali ho desať rokov, reštaurovanie potrvá pätinu tohto času. Klobúk dole - majstri spred stáročí aj dnešní.
