Niekto klope. To už je on? Oj, nie, prekvapenie, vchádza synovec Martin. „Co robice?" „Uvarím ti kávu?", utieram si ruky do zástery. A vzápätí ponuku púšťam z hlavy, deti ma zapájajú do automobilových pretekov. Peťo klope o pár minút neskôr. To už na tú kávu nezabúdam. Ešte by som sa mala konečne umyť a naraňajkovať. Nejaká je tá dnešná nedeľa rušná... Samé prekvapenie, neočakávané návštevy. Ďalšie klopanie? To fakt? Otváram - kamarát Braňo. „Ahoj, rád ťa vidím. Hm, nový účes. Ako vám to tí majstri urobili, tú drenáž, ukáž, len sa pozriem." Náš byt s obvykle štvorčlenným obsadením zdvojnásobil množstvo svojej posádky. Nestíham sa obracať, upratovať, variť, jesť, tíšiť deti... Nevadí.
Jasné, že keby som vedela, že všetci prídu, vstala by som skôr. Mala by som navarené, napečené, nebola by som v teplákoch a určite by som sa namaľovala. Takto ani jedno z toho. No a čo. Im to nevadilo. A ja som sa vyspala. Prichádzali, ja som dopekala a všade to voňalo. No a - líčenie je pekné, v mojom veku priam nevyhnutné, ale úsmev to určite aspoň čiastočne kompenzuje. A ten tam bol. Úsmev a radosť z toho, že náš byt je pre našich priateľov príjemným miestom. Je taký samozrejmý, že sa nehanbia hocikedy u nás zaklopať. Vedia, že ich privítame. Ešte stále sa usmievam. Verím, že chodiť k nám aj bez pozvania a na chvíľku neprestanú.
