„Tieto si zober. Mami? A požičiaš mi niekedy svoje náušničky?“ Julka sedí vedľa mňa na posteli a pozerá sa, ako si zo svojej škatuľky vyberám jedny na zajtra. „Mojka, ale veď ty máš svoje, a možno viac ako ja.“ Berie mi škatuľku z ruky a malým prstom prehrabáva priehradky. Opatrne, akoby sa bála, že niečo poškodí. „No, ale tvoje sú iné.“ Fascinovane dvíha jednu ozdobu po druhej a skladá páry, obzerá si brošne. Akoby som videla seba so sestrou nad babičkinou škatuľkou. Detské oči sa pozerajú inak, než dospelé.
„Mami, a to sú drahokamy?“ „Jasné,“ usmejem sa. Málo z toho, čo vidí, má skutočne finančnú cenu. Polovicu z drobností som dostala od priateliek, niektoré som si urobila sama. Sú pekné, ale nie drahé. Nenosím klenoty. „A pamätáš si, od koho ich máš?“ Pamätám. Viem, kde vznikli, od koho sú a kedy ku mne prišli. Na ušiach a klope nosím malé príbehy, to ma na nich baví.
„Prosím, potrebujem, aby si mi s niečím pomohla. Urobila som kamarátkam náušničky,“ ukazuje mi sojka večer drobné kúsky z gumičiek a korálikov. Možno práve vidím základ budúcich tajomných truhličiek. Nebudú v nich šperky s puncom a drahými kameňmi. Iba maličkosti, nie celkom dokonalé. Nikdy ich nikto nebude túžiť ukradnúť. Ich cena sa neráta v karátoch. Klenoty od priateliek. Krásne.
