Nevesta bola krásna. Ženích usmiaty.
Ženích...
Keď som ho spoznala, mala som o desať rokov menej. Najprv sme si chvíľu len písali, kým sme si po prvý raz navrhli, či sa uvidíme. Meškala som. On zatiaľ mokol. Nikoho vtedy nemal, no ja som už bola zadaná a nemala som žiadne úmysly - ale pozornosť nového muža mi nebola nepríjemná. Dali sme si pivo, bolo fajn. Aj ďalší a ďalší raz. Nehrali sme spolu žiadne hry, nič sme si nenavrávali, bolo to pekné kamarátstvo. Také skôr telefonicko - počítačové, času vždy bolo akosi málo. Keď sme sa videli posledný raz osobne, je to už pár rokov, bola som slamená. Môj milý bol už dlho v zahraničí. Zasa sme si dali pivo, prešli sme sa, trochu popŕchalo.
Lúčili sme sa a zaiskrilo to. Vedela som, že sa musím rýchlo otočiť a odísť. Rýchlo.
Povedala som „ahoj", rýchlo som sa otočila a odišla. Ešte mu napísala smsku, že bolo príjemne. Dostala som rovnakú odpoveď.
Dnes sa stal manželom. Bol to preňho ťažký deň. Ráno som mu v duchu želala, aby dnešok zvládol bez nervozity a v pohode. Ale teraz už mu želám len jedno. To, čo som ja pri svojej svadbe v želaniach prepočula, ale dnes viem, že bolo dôležitejšie ako všetky tie „šťastia", „lásky" a „porozumenia". Je ľahké začať. Oveľa náročnejšie držať a vydržať. Tak to mu želám.
