Si nanič mama, dvíhaj ho. Bude po spaní... Keď ho zodvihnem, precitne a ja tiež. To necháš chúďa dieťa takto? Veď môže spať na vankúši na zemi. Ale zgúľa sa a bude potom na studenom. Ale teraz leží na perine a je zakrytý. Ale je mu nepohodlne. Ale je noc! Tak snáď ešte zaspíme. Dve mamy hádajúce sa mi v hlave ma celkom prebrali. Och! Vysúkam sa spod teplej prikrývky. „Matúško, poď hore, spadol si." „Aha. Aj sa vycikám." Tak, a je definitívne hore. Ľahké to už nebude. „Maminka? Povieš mi príbeh?" Nechceme zobudiť sestru. Tak bojujme, nech drobec čím skôr zas drieme. Šepkáme si v prítmí izby - o čom sa nám sníva, prečo treba v noci spať a že je tak svetlo, lebo vonku je bielo. Pokojne odfukuje po niečo vyše polhodine.
O sedemnásť hodín neskôr si dávame pusu na dobrú noc. Pod okraj postele zasa kladiem vankúše. Urputne si želám jediné. Nech sa obaja udržia na lôžku. Povzdychnem si, Matúš sa spiklenecky usmeje. „Maminka, to bolo super včera, však?" Hm. To je tá relativita v praxi.
