No a potom sa vrátia z výletu. „Matúško, ale toto nie sú tvoje boxerky... Juli, a tieto ponožky máš odkiaľ?" Nevedia. A kedy sa rozbil ten plastový box s obrázkom? Aj to ostalo založené v pamäti niekde hlboko. Kde ste nechali baterku? Nič, ticho. A vzápätí: „Mami, prosím ťa, nevieš, kde mám flautu? A ako sa čistí škrečkova klietka? Pomôžeš mi?" Selektívna pamäť je niečo ako selektívna hluchota. Zaznamená si len to, čo je dôležité. Načo nosiť v hlave nejaké handry alebo robotu... Už deti vedia ako využívať externý hard disk. Zatiaľ sa volá väčšinou mama a tato. A slúži celkom dobre. Verím, že keď sa to raz obráti a začneme oslovovať deti otázkami typu „kam som si dala okuliare" a „ako sa sťahujú tieto súbory", detské pamäťové jednotky budú natoľko vyspelé, že budú fungovať ešte lepšie ako naše dnes.
15. aug 2013 o 11:58
Páči sa: 0x
Prečítané: 692x
Pamäť
Rozoznajú veľmi presne každú mušličku - túto našiel Matúš a druhú Julka, nie, tá nie je ich. Prehrabávajú sa v kope a precízne ju triedia. Nechápem, podľa čoho. Rovnako nerozumiem, ako sa vyznajú vo všetkých svojich figúrkach gormitov a petšopov. Myslela som, že ich zbieracia mánia prejde už dávno - ale nie. Matúš si pamätá všetkých svojich bojovníkov a dokonca vie aj akých on nemá, ale vlastní ich Dávid alebo Gáborko a aktuálne ma informuje, akí pribudli do Riškovho portfólia. Sú ich desiatky a on sa v nich stále vyzná. Veľmi presne si obaja zbojníci pamätajú, kto našiel akú mincu. A hlavne kto mi kedy ako dlho pomáhal. V tom majú jasno.
Marie Stracenská
Bloger
Písmo:
A-
|
A+
