Keď som ako dievča plietla prvé svetre, vravela som si – stoja ma toľko času a trpezlivosti, že musia byť navždy. Možno si to hovorili aj iné pletačky, po ktorých dnes ich svetre rozoberám. Je zvláštne párať po niekom cudzom. Spôsobov ako pliesť, zošívať a robiť lemy je veľa. Sveter alebo šál drží bez ohľadu na to, či ho človek zošije jedným vláknom pokračujúcej pleteniny, alebo dvojito s množstvom uzlíkov a prešití. To druhé sa len oveľa horšie páre. Viem to, často to robím. Deky, ktoré pletiem, vznikajú zo zvyškov a nikdy nedopletených alebo aj niekoľkokrát rozpáraných kúskov. Dostávam ich od priateľov – a v novej forme potom ďalej darujem. Niekedy to bol sveter, potom šál, potom sveter pre dieťa – a nakoniec pár štvorcov. Keď je štvorcov šesť krát šesť zošijem ich, podšijem a putujú k priateľom. Mnohé kúsky sa vlnia a točia, očká v nich nerovnako tancujú.
Teší ma, že som sama schopná recyklovať. Na to, aby sa zo starého zrodilo niečo nové, nepotrebujem žiadny stroj, len čas a vrtké ruky. Pri páraní a spletaní často rozmýšľam o tom, kto sa klbiek dotýkal predo mnou. Že tie svetre tešili a hriali. Ako sa menila móda, ale aj naše záľuby a zručnosti. Vlákna, ktoré po prvom spletení už nie sú dokonale rovné, si so sebou nesú svoje vlastné príbehy. Posúvam ich ďalej, do nového života. Sú veci medzi nebom a zemou. A možno vlna predsa len pamäť má. A tie deky hrejú o to viac, o koľko viac párov rúk im odovzdalo svoju energiu a čas.
