Roky som jednu z rehoľníčok poznala. Nežila v kláštore a netýkal sa jej pohon v päťdesiatom roku. Ale rovnako ako ženám z kláštorov jej režim chcel zakázať žiť vo viere a nikdy sa mu to nepodarilo. Siahol jej na práva, uväznil ju a vzal jej aj ten skromný majetok, ktorý mala.
Už od prvých tried nás so sestrou mamka prihlásila do hudobnej. Vybrali sme si klavír. Mňa zúfalo nebavil. Sestru oveľa viac. A milovala svoju učiteľku - pani Dutkovú. Pani s láskavou tvárou, veľkým úsmevom a nákazlivým chichotavým smiechom. Sivé vlasy stiahnuté do drdolu, vznášala sa okolo nej zvláštna vôňa. S naklonenou hlavou sa skláňala nad klaviatúrou a jemne hladila klávesy. Nikdy na svojich žiakov nezvýšila hlas. Občas im priniesla jablká zo záhrady, na stole vo svojom kabinete mala vždy kyticu kvetov. Hovorila veľmi mäkko, s jemným ukrajinským prízvukom. Ja som sa hodín klavíra vracala s obhryzenými nechtami, sestra rozosmiata.
Pani učiteľka pochádzala z Užhorodu, narodila sa v revolučnom 1918-tom. K sestrám baziliánkam sa dala hneď po maturite. V tridsiatom deviatom do Užhorodu prišli Maďari a sestry vyhnali - išla s nimi. Do Prahy, kde prijala meno Terézia a vyštudovala vysokú školu. Po vojne odišla pracovať do Svidníka. Kedy mohla chodila do kúpeľov Lučivnej. Tam jej priateľka lekárka Oľga Mydlíková ukrývala gréckokatolíckeho kňaza Ivana Ľavinca. 1. júla 1956 tak tiež pricestovala na návštevu. Na druhý deň ich prišli zatknúť. Niekto ich udal. Rok v košickej vyšetrovačke sa im vyhrážali velezradou. Nakoniec ich v Prahe odsúdili za marenie dozoru štátu nad cirkvou, stratu občianskych práv a prepadnutie majetku. Len za to, že navštevovala kňaza... Sestra Terézia dostala 16 mesiacov. „Nebili nás tam. Urážali, vysmievali sa, ale dalo sa to vydržať." Tak sestry spomínajú. Po prepustení s biľagom z basy bolo ťažké nájsť si prácu. Vyštudovaná učiteľka a hudobníčka pracovala ako predavačka obuvi, tlmočníčka aj sprievodkyňa v električke. Do Svidníka sa presťahovala v roku 1964. A tam začala učiť hru na klavír. Až do dôchodku.
„Aká bola? Veselá! Veľmi veselá." To je prvá veta, ktorú o nej povie sestra Nikolaja, pani doktorka Mydlíková. Má 82 rokov, žije u baziliánok v Prešove. Sú ľudia, nad ktorými sa ich vnútorná krása vznáša, kam sa pohnú. Pani učiteľka Dutková taká bola. Roky sme ju stretávali, rozprávali sa s ňou a mali ju radi. Nevedeli sme, že je rehoľná sestra. No tušili sme, že v tom malom dome s obrovskou úrodnou záhradou je niečo, čo má ostať skryté.
Dnešnému Slovensku možno veľa vyčítať. Ale toto je sloboda - a Slovensko úžasná krajina, kde žijem. Aj pre takú na pohľad nevýznamnú vec, že dnes je na fasáde toho domu veľký kríž a už nič schovávať netreba. Rehoľníčky - nielen sestry baziliánky vo Svidníku - už na udalosti spred desťročí budú v stredu iba spomínať.
Fotky: http://www.bazilianky.wbl.sk/Sr-Volodimira-Dutkova.html
