Odvtedy sme tam boli veľakrát. Pani mi zakaždým tykala a jedla nakladala kopcom. Polievka bola vždy výborná. Ako domáca. Posledný raz, keď som si ju pýtala, som už mala bruško. „Čo to bude? A veď to je jedno. Len nech je to zdravé. Tak sa drž," zaželala mi naberajúc zemiaky. Odvtedy mi akosi nevyšlo zastaviť sa na obed na strojarine, v čase obeda v centre mesta bývam pomenej. Môj muž tam občas zájde. Aj minulý týždeň. „Predstav si, tá teta tam stále je. A vieš, čo mi povedala? Že vraj - pribral si, asi ti je dobre. A naložila mi ako vždy."
Tá pani v bufete je ako z rozprávky. Pre ňu všetci ostávajú študentmi. Zdá sa, že mnohých si pamätá. Štedrá a bezprostredná, mamina.
Neviem, koľko skončených strojárov si po rokoch spomenie na tabuľky a rysy. Ale stavím sa, že na pani z bufetu nezabudnú :)
