Celý deň spia. Keď sa preberú, nie je im veľmi do reči. Ubolené, krehké. Len pomaly z nich ide, prečo sú tu. Až na tretí deň sú schopné hovoriť. Už sa s tým vyrovnali, svoj stav poznajú dlho, vravia. Ich rodiny to nesú horšie. Ale zomklo ich to, zhodnú sa obe. Rodičia, starí rodičia, všetci sú takí... spolu a láskaví a starostliví. Mama si to dáva za vinu, hovorí jedna. Môj brat radšej nechce vedieť presne, čo mi je, bolí ho to so mnou, vraví druhá. Teší sa o dva týždne domov a potom do práce, do škôlky - na kopu detí iných rodičov. Ani jedna už neverí v zázrak. Medicína ide dopredu. To hej, ale nie tak, že dokáže nemožné. Vlastné bábo si nikdy nepritúlia. Snažia sa, aby som nevidela malé slzičky. Bolí to, dotknú sa jaziev na brušku. Bolí. Viem. Nie len tie prelepené zošité rany.
„Ktovie, koho nám sem dajú po vás", vzdychne si tmavovláska, keď odchádzam. „Pred rokom na vyšetrení som ležala s dievčinou, ktorej vzali maternicu. A dali nám na izbu takú, čo mala pred umelým potratom. A teraz, pred vami, tu ležala zas baba, čo bola čerstvo po potrate. Celý čas nariekala, aká je z toho na nervy, že keby mala prachy, nikdy by to neurobila. Chápete to? Je tu osem izieb! A také baby dajú práve k nám?" Hovorí s trpkosťou a ja sa jej nečudujem.
Chcem veriť, že v tom nebol úmysel. Možno len neuvedomenie. Bezmyšlienkovitosť. Zlá a nešťastná. To sa tak niekedy, bohužiaľ, stáva...
