„Tú s krabími tyčinkami", hovorím slečne v bagetérii. „Mám vám tam dať plátky citróna?" Hľadím na ňu ticho, snažím sa sformulovať odpoveď. „Unavená, čo?", pomáha mi predavačka. „To teda hej. Vidíte, ani vám neviem povedať, čo chcem. Potrebujem si sadnúť a chvíľu nič nerobiť. A nerozprávať."
Idem parkom. S bagetou v taške klesám na lavičku k ceste medzi dvoma ihriskami. Ticho tu nebude. Ale zas sa je na čo pozerať. Krásne mamy, tichí otcovia a hlavne kopa drobizgu. Behajú, kolobežkujú sa, kotoločujú. Len čučím, iné sa nedá. Hlava neprijíma. Prichádza starý pán, odhadom sedemdesiatnik, uprene na mňa pozerá. Uhnem očami. Z druhej strany ide o chvíľu druhý. Sadá si na lavičku oproti mne, ten prvý sa odniekiaľ vynorí a kráča k nemu: „Mali sme obsadené, čakal som vedľa", ukazuje mojím smerom. Ten prvý opiera o roh lavičky svoj lesklý bicykel, sadajú si vedľa seba. „Zdravím." „Zdravím." Podávajú si ruky. „Máte sa?" „Ale áno. Ale zvonček mám tak nejako zle", obaja vstávajú a skúšajú zvonec na riadidlách. Znovu si sadnú vedľa seba, menší vyťahuje knihu. Werichove Deoduši. „Rozprávky, dospelé. Počúvajte. Byl to takový orchestr", číta starý pán. „Měl čtyři dechy, dva kotle..." Číta ticho, takmer nepočujem. Ten druhý sem tam prikývne, sústredí sa. Starý pán dočíta príbeh a obaja sa natočia oproti sebe. Smejú sa. „To ja poznám, ako fungujú orchestre." „A na ten koncert v sobotu pôjdete...?" Viac nezachytím. Ich reč prekrýva krik detí okolo.
Niečo sa stalo. Únava je preč. Na svete je práve tu a teraz tak pekne... Lepšie miesto som si vybrať nemohla.
