Vybieham z postele rovno do detskej. „Zbojníčkovia, dobré ráno. Dnes máme fukoty, zaspala som. Už je skoro pol ôsmej, normálne sa o tomto čase už obúvate!“ Sojka sa začína ležérne preťahovať. Matúšova posteľ je prázdna. „Julinka, prosím, v tempe. Matúško, a ty kde si? Chrúst, nie je teraz čas na skrývačku!“ Drobec vychádza z kúpeľne, oblečený, s kefkou v ústach. „Sa mi zdalo, že je podozrivo svetlo vonku...“ „Super, Matúško, pomôžeš mi. Julinka, obleč sa. Naraňajkujete sa v škole.“ Švihám do kuchyne. Super, môj skvelý muž vytiahol ráno maslo z chladničky, stihlo zmäknúť. Krájam rožky a Matúš plní fľaše vodou. „Matúško, šup, tvoja desiata aj s raňajkami, Julinkina, daj ich do tašiek, áno? Juli, idem ťa učesať,“ kričím do obývačky. „Netreba,“ prifrčí drobka s bezchybným vrkočom, po oboch stranách sponky a pretiera si do čista okuliare. „Aj zuby už mám.“ „Mami, je štvrtok, ešte zber pre uja Pištu,“ cestou do kúpeľne míňam Matúša, ktorý sa mocuje so zväzkami pripraveného papiera pripravenými v komore. „Julka, knižku máš?“, kontroluje sestru. „Hej. A aj tvoj slovníček, zabudol si si ho na stole v detskej,“ sestra kontruje. Kým zhodím pyžamo, čakajú nastúpení v bundách a topánkach pred dverami. „Sme hotoví. Môžeme ísť.“ Hodinky na sporáku ukazujú 7.32. Uf.
Milujem naše spoločné rána, s lenivým obliekaním, keď z malých v objatí vyňuchávam horúce stopy noci. Keď sa predbiehajú, kto nechá zohriať mlieko a pri raňajkách im čítam. A potom s malou v predsieni vedieme nekonečné debaty o tom, ktoré topánky sa hodia ku ktorej bunde. Dnes bolo všetko hore nohami. Ale - bez kriku a dokonale synchronizované. Zasa raz ma zbojníci presvedčili, že už nie sú malí. Sú skvelí parťáci, kamoši, ktorí presne vedia rozoznať čas, keď treba zabrať, pomôcť a nemyslieť iba na seba a na zbytočnosti. V tie pekné rána spolu plníme pomyselnú banku pohody. Zdá sa, že sú v nej bohaté zásoby. Dnes sme mali z čoho vyberať...
