„Mami, o čom sa dnes budeme rozprávať?“ Predvčerom som ich skúšala anglické slovíčka a predtým vybrané slová. To, čo sa im nechce doma, si po ceste do školy priam pýtajú. Baví ich rátať si, kto vie viac. „Dnes nemáte písomku, však? A je piatok... to už je skoro víkend... čo keby ste mi povedali niečo o knižkách, čo čítate?“ A tak začínajú, najprv jeden, odpovedajúc na spresňujúce otázky druhého, potom to isté druhý. Do príbehov kníh sa zamocú zážitky zo školy alebo hudobky. Sú mi vzácne. Úprimné, pohodové, beriem ich ako malé darčeky. Rozprávajú, pýtajú si rady, na to, ako som to či to kedysi riešila ja. Ani neviem, ako pred školou Julka vykríkne: „Tam je Tinka! Tini, ahoj!“ Púšťa mi ruku a uteká za kamarátkou. Matúš sa len usmeje, keby videl kamoša on, tiež by ma opustil. „Tak, pekný deň, zbojníci. Vidíme sa poobede.“ Rýchla pusa, pomalá pusa, objatie.
Vraciam sa od školy domov a do hlavy sa vráti spomienka na naše dávne spoločné cesty zo škôlky. Malí vždy chceli, aby som im rozprávala inú rozprávku, novú, vymyslenú. Najúspešnejšia bola séria o veľkom smradľavom zelenom drakovi s bradavicou. Neponáhľali sme sa, chrústi vyskočili na každý možný múrik, predbiehali sa, kto stlačí zelenú na semafore a prekrikovali sa v highlightoch dňa.
Už si pýtajú vlastné kľúče a samostatné cesty do školy. A čoskoro sa ich dočkajú. Možno už od jesene. Nevadí, nájdeme iné cesty, na ktorých budeme spolu zdieľať. Môj čas. Ich čas. Náš čas.
Mať raz za čas pokazené auto nie je také zlé.
