Zamieša svetlú kávu, dnes tretiu. Táto je slabá. Musí ju udržať hore dosť, ale nie príliš dlho. Piatok. Tak ukazuje kalendár. Alebo sobota? Asi piatok. V piatok zvykne volať. Pokrok má aj plusy. Pred pár rokmi by takto popoludní sedela v kresle pri pevnej linke. Teraz je telefón hneď hrnčeka, kým káva chladne. Nechce ho zmeškať, určite nie.
Na okne sa jemne zavlní záclona. Vraj je vonku veľmi teplo, hovorili na obed v rádiu. V dome s hrubými múrmi a s na hline položenou podlahou nie je nikdy prihorúco. Opýta sa ho na to teplo, keď zavolá. Keď je ten piatok. Zapne telefón, ako jej to ukázal. Skontroluje, či je nabitý. A či neprišla správa. Ako také dievča, zahanbí sa v duchu. Čo čaká na hovor od frajera. Po minúte displej stmavne. Ešte je čas. Minulý týždeň volal až večer. „Kedy sa zastavíš?“, opýtala sa ho, aj keď sa vlastne nechcela. Aj tak sa nedozvedela odpoveď. Len niečo zamrmlal. Čo keď ho odplašila? Nemala sa pýtať... Hodinové ručičky sa posúvajú pomaly. No k večeru akoby sa zrýchlili.
O pol desiatej sadá tma. Odkladá mobil na sekretár, takto neskoro už ho potrebovať nebude. Nedočkala sa... Z vešiaka si vezme sveter, na prahu ho odloží. Len by jej prekážal. Obloha je jasná. Keď z police berie dve veľké tašky, po prvý raz sa ten deň usmeje. Na koniec sadu kráča dlhými krokmi. Zastane pri známom kríku. Vytiahne statív a naňho namontuje ďalekohľad. Málokto by povedal, že taká stará dedinská žena má niečo také. Veľký a ťažký. Žiadna starina. Lesklý povrch ju chladí do dlaní. Jedno z posledných potešení... Šošovku nasmeruje nad obzor. Na skrutky si svieti čelovkou. Hotovo. Nádhera. V tej chvíli nie je nič iné. Hlboké nebo a ohromné množstvo bodov ju priťahovali odmala. Astronómia nie je pre ženy, vraveli jej všetci. Z toho sa nenaješ, čudovali sa. Načo ti to bude, pýtali sa jej. Teraz už nikomu nič vysvetľovať nemusí. Knihy mala dávno. Pred pár rokmi si kúpila mašinku, po akej dlho snívala. A vždy, keď to ide, pozoruje súhvezdia. Vie o nich viac, než ktokoľvek iný v dedine. Obdivuje ich pohyb a rovnováhu. Tieto tmavé, pokojné večery jej plnia dušu pokojom.
„Babi?“ Koľko je hodín? Deväť ráno? Telefón na sekretári v kuchyni dokráčala až na štvrté zazvonenie. „Áno?“, odpovie vnukovi opatrne a trochu zarazene. Viac nestihne. „Babi, prepáč, že som včera nezavolal. Bol som mimo signál. Vieš, ako si mi hovorila, že teraz je najlepší čas? Mala si pravdu, babi, ďakujem! Boli sme s kamarátmi na jednej lúke v Karpatoch pozorovať hviezdy. Bola to bomba! Videla si to tiež?“
