V stroji sú stále staré strihy, podľa ktorých dokázala navrhnúť takmer čokoľvek. Jej špendlíky s farebnými sklenenými hlavičkami, bavlnky poukladané podľa farieb aj odtieňov. Kúsky látok aj stále skvelé nožnice (nesmíš s nimi, Marunko, stříhat nic jiného než látku, jinak budou brzy tupé...). Dokonca som objavila aj našpendlenú sukňu - kedysi ju na mňa chcela babička ubrať a už to nestihla. No, teraz mi bude dobrá aj v originálnej veľkosti...
Našla som aj staré babičkine návrhy (móda musí mít vtip, stačí kapsička, knoflíčky nebo brož). Nakreslené istou rukou, s fantáziou a ľahkosťou. Kreslila ich pred dobrými šesťdesiatimi rokmi, niečo by sa dalo nosiť aj dnes.
Tento týždeň som sa obsahom skrinky, ktorá ukrýva starý šijací stroj, zas prehrabávala. Potrebovala som nejakú látku a pár drobností. Odmerala, našpendlila, niečo naštepovala a potom majstrovala. Šila som v ruke (to je takové šmydlení, na velké kusy je lepší stroj, ale třeba dírky, ty bych na stroji nikdy nevyšívala). Špendlíky, ktoré som postupne vyťahovala z látky som si dávala presne tam, kde babička. Nie do škatuľky, aby sa nevysypali. Na tričko vedľa výstrihu pod pravú kľúčnu kosť. Jeden som zapichovala vedľa druhého, až tam vznikol malý farebný záhon. Šila som, deti pozerali na susednom gauči rozprávku. Rozprávka bola asi dlhá. Po chvíli sa Julinka dvihla, pritúlila sa ku mne a objala ma. „Maminka, ty picháš," povedala, vôbec nie nahnevano. A pritúlila sa znova. Pichám, viem. Presne viem ako. Aj naše objatia s babičkou boli občas takéto pichľavé. A tiež som sa im nikdy nevyhýbala. Niektoré veci sa, ako dobre, nemenia. :)
