Pišta je náš školník. Alebo niečo podobné. Stretávame ho na školskom dvore aj na chodbách. Má niečo cez štyridsať, vždy rovnaké zelené montérky, veľké ruky a široký úsmev. Keď škola upravovala trávnik, pohyboval sa hlavne tam. Keď rekonštruovali kotolňu, vláčil kopy kadečoho a staral sa, aby sa medzi to nezamotali deti. Každý štvrtok mu nosíme balíky starého papiera. Váži ich, zapisuje do veľkej knihy a odkladá do zberného kontajnera. Veľa detí pozná po mene. A oni ho zdravia pri škole aj keď ho stretnú v meste. Mračiť sa som ho ešte nevidela. Milý chlapík. A deti to vidia. „Pišta sa poteší", hovoria doma pri chystaní papiera do zberu. „Pišta by sa hneval", keď nájdu na školskom dvore neporiadok.
Veľa sa píše o pomôckach, učebniciach, vybavení škôl, učiteľoch. O tom, akí sú dôležití a ako tvarujú naše deti. Škola sú však aj ujovia Pištovia. Pre mnohých neviditeľní. Nie pre deti. Tie veľmi cítia rozdiel medzi školníkom, ktorý na nich hučí, že nemajú lietať po chodbách a prečo nie sú prezutí a takými, ako je ten náš. Keď ho podchvíľou stretneme, nechávam sa rada nakaziť jeho veselým pohľadom na svet. A vravím si - moje deti sa majú. Ďalší z fajn ľudí, ktorých stretli. Ak má ten, kto takého Pištu prijíma šťastnú ruku, potom má ten, čo s ním pracuje príjemnú robotu a deti, ktoré ho stretávajú príjemné dni. Win win výsledok v celej svojej kráse.
