Smrť je... hrozná. Smutná, môže byť uľavujúca, no vždy je uslzená a boľavá. A niekedy aj magická. Raz v lete sme s priateľmi večer pri ohni a potom svietiacich kahančekoch hovorili o kamarátoch. Zadriemali sme a nezhasli ich, veď samé dohoria. Ráno boli všetky plamienky vyhasnuté. Okrem jedného. Ten stále horel, celé hodiny - vosk a mu neminul, vietor ho nesfúkol. Vzápätí sme sa dozvedeli, že jeden z tých, ktorých sme večer spomínali - Míbla, sa tej noci zabil. Išiel unavený niečo rýchlo vybaviť autom. Zaspal a nedošiel. Neverím na nadprirodzeno. Nikdy som neverila. Iba vtedy, jeden jediný raz, trochu áno.
Tri svietničky - červený, modrý a zelený. Zapálim ich každý rok na Dušičky a celý deň v nich oheň udržiavam. Červený za babičku. Zelený za prababičku. A modrý za všetkých ostatných, ktorí mi chýbajú. Za babičku milého, takmer rozprávkovú. Za svokra, ktorého som stihla vidieť len raz. Za dedkov, tých som ani poriadne nepoznala. Za Lídu, zasypala ju lavína keď chcela pomáhať horolezcom. Za spolužiačku z vysokej, už sa jej nechcelo žiť.
Nikdy sa mi nepáčili ženy v čiernom, ktoré v mojom malom východoslovenskom mestečku celé roky ukazovali, že ich opustil niekto blízky. A keď niekto „smútok" nenosil, škaredo o ňom hovorili. Prídu mi zvláštne hysterické a hlučné plačky na pohreboch.
Smútok sa nosí v srdci, nie na oblečení, hovorievala moja babička. Tá babička, ktorej som dnes zapália červený svietniček. Babičko, ja za tebou nesmútim. Často na teba myslím, radím sa s tebou a teším tiež. Vždy, keď si na teba spomeniem, je mi pekne. Ako mi bývalo s tebou. Dnes si so mnou celý deň, plamienok v malom červenom svietniku.
