V pôrodnici chceli jednorazovky. Mala som ich málo. Prines - poprosila som manžela. Nezorientovaný, kúpil dva a pol kilovým bábätkám plienočky pre ročné deti. Zapínala som im ich pod pazuškami. A potom doma som si urobila po svojom. Zdedila aj nakúpila plátenné plienky a nepremokavé nohavičky. Vypraté som ich vždy rozvešala von na slnko a potom rada aj žehlila. Vyrátanými pohybmi ukladala a tešila sa z ich vône a čistoty. Po použití už voňali výrazne menej. Hej, nezachytili toho toľko ako jednorazovky. Aj roboty okolo nich bolo ako na kostole. Ale prišlo mi to také - naozajstné. A pre deti príjemné. Rada som chytala tie biele kúsky látky a skladala ich pod zadoček, ďobkajúc do bruška, aby sa drobec ešte viac smial alebo skôr prestal fňukať.
Prali sme každý deň. Dve deti majú celkom slušnú spotrebu plienok. A vydržali sme to päť mesiacov. Prvé mesiace materstva som strávila u svojej mamky, nemusela som variť ani sa starať o nič iné, než o deti. Potom po návrate domov k pracujúcemu mužovi to už bolo horšie. A tak som vymäkla. Prešli sme na pohodlné plienky na jedno použitie.
Niektoré látkové sme si nechali, stále ich mám v skrini. Ale neviem ich začať používať ako obyčajné handry. Príliš veľa pekných spomienok.
Keď mám veľmi ťažký deň a vraciam sa nocou z práce domov, občas si želám stáť znovu pri vešiaku vonku a v duchu rátať, či mi vydržia tie plienočky v skrinke ešte na ďalší deň alebo mám oprať ďalšiu várku. Nie politika, ani peniaze, upratovanie, pokazené auto, pracovný problém, dane či hádka... Ešte raz by som chcela zažiť ten čas, keď medzi najväčšie starosti dňa patrili obyčajné biele látkové plienky.
