Zbojník sa rozhorčuje nad do neba volajúcou nespravodlivosťou, lebo jeho favorit zas skončil druhý. Preteky cez Francúzsko u nás fičia viac ako hokej.
„Tato? Už im dávajú ceny?“, kričí dcéra z detskej. „No už áno, poď, Julinka.“ Sojka pribieha od hračiek. Špurty ju nezaujímajú, jej priority sú celkom iné. „To sú pekné tety, však, tato. A tento pretekár už dnes bol, nie? Ako sa volá?“ „To je Chris Froom.“„To je teda frajer,“ Matúš obdivne krúti hlavou. Čakám, že aj malá vyjadrí uznanie. A naozaj sa pridáva: „Teda, ten je fakt šikovný. Chcela by som byť ako on.“ Preteky sledujem z diaľky a väčšinou len na spomalených zberoch, ktoré mi večer púšťa manžel. Uznanlivo kývam hlavou a tvárim sa, že tomu rozumiem. O to viac ma teší, že obe deti šport zaujíma a inšpiruje. Matúš sa netají s tým, že obdivuje vytrvalosť a energiu vloženú do tréningov. Julka ma celkom teraz prekvapila, že je rovnako zaujatá a znalá. Vzápätí z nej však vypadne dovetok. A mne je zasa raz jasné, že veci nie sú, ako sa zdajú. Sila, rýchlosť, vytrvalosť... to všetko je dôležité, iste. Ale ona je ešte stále malé dievčatko: „Chcela by som byť ako ten Froom. Ten sa má. Má z nich všetkých určite najviac plyšákov!“
