Po kostole

Nedeľné ráno. Malé slovenské dedinky. Tety v tmavých kostýmoch, ujovia v klobúkoch. Dievčatko v ružových nohaviciach vedie za ruku mamka. Všetci idú rovnakým smerom, do centra predpoludňajšieho diania. Okrem nich nikde nikto. Auto stretnem len sporadicky. Je pekné sa takto skoro vychystať na cestu. Vlčie maky sa ukláňajú stále silnejúcemu slnku. Teplo fúka, ale len trochu. Počúvam zaujímavé slová z rádia, otvoreným oknom cítim vôňu začínajúceho leta.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Už som skoro tam, ešte asi desať minút odhadujem. Idem malou dedinkou na Považí a teším sa na starú zrúcaninu. Och, čože?! Okamžite brzdím, vyskakujem z auta, automaticky zamykám a utekám ku krajnici na opačnej strane. Babička o paličke polo kľačí polo stojí a nevie sa pohnúť. V takomto teple na sebe čierny vlniak, hrubú šatku, ktorá jej cloní oči, v jednej ruke barla a v druhej krásne staromódna čierna kabelka, hrubé pančušky pod dlhou sukňou takmer nevidno. „Krivo sem stúpila. Ďakujem." Zhrbená starká mi siaha len niečo vyše pása. „Ďaleko bývate? Pomôžem vám domov." Chytím ju pod pazuchu a prekvapí ma ako rázne vykročí. „Z kostola idem. Krivo sem stúpila, nemohla sem vstat." Neviem, kam ideme, ale ďaleko to asi nebude. „Za kostolom do uličky a je to kúsok", ako by babička vedela, na čo myslím. Prejdeme asi päťdesiat metrov, keď zastane. „Dobre ideme?", začne sa obzerať. „Na jednej strane je plot kostolnej záhrady, na druhej múr", vysvetľujem. „Mna tu majú za takú, čo rozum stráca", vysvetľuje babička. „Ale asi dobre ideme. Počkajte. Sopel mám." Vreckovku urobenú z utierky vyťahuje spod útrob vlniaka. „Ale sem spadla! Aj hlavu mám rozbitú? Ale ma doma zas vyhrešia..." Pozriem sa na ňu lepšie, veru má oškreté čelo. Že som sa rovno nepozrela poriadne! A vlastne, prečo som ju nenaložila do auta a neodviezla? Pýtam sa seba a neviem odpovedať. Rýchlo sa to celé stalo. „Nech nabudúce idú do kostola s vami", navrhujem. „Ony už so starýma nechcú chodit." Kráčame pomaly, ani sa o mňa veľmi neopiera silou, skôr ma stíska. Dvakrát sa ma opýta, odkiaľ som. Sto metrov nám trvá asi desať minút. Ale veď babička si hádam pamätá, kde býva, verím. „Už sme tu, tu to je."

Skryť Vypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Otváram cudziu bránku, dom je veľký a pekne opravený. Ešte pár schodíkov. Dvere otvorí starší pán, asi syn. „Babka spadla pri kostole, pomohla som jej", vysvetľujem. Nedôverčivo na mňa pozrie."Ale to sa muselo už dávno stat, omša sa už dávno skončila." Ani nestihnem odpovedať. Už ho nezaujímam. „Kde si bola? Čo si zasa robila?! Načo si do teho kostola išla?" Rozkričí sa na babičku, „vyhreší" je na toto slabý výraz. Starká sa na vrchnom schode otočí: "Šak podte na olovrant." Vyjachcem niečo o aute a že sa ponáhľam. Chlapík si ma vôbec nevšíma, stále hučí a opakuje, že je babička hrozná a že sa to zasa stalo. Pripadám si nemiestne. Otáčam sa odchádzam, ešte začujem ďalšie mužove výčitky, pridám do kroku.

Skryť Vypnúť reklamu

Sadám si späť za volant. Ruka, ktorou som ju podopierala pod pazuchou, mi vonia babkiným silným mydlom. Nič o nej neviem. Ani o jej rodine. Ale zaželám jej v duchu veľa šťastia. Mám pred sebou ešte kus pekného dňa. No, len či ho všetci budeme mať pekný...

Marie Stracenská

Marie Stracenská

Bloger 
  • Počet článkov:  858
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Som žena. Novinárka, lektorka a konzultantka. Mama nádherných a šikovných dvojčiat. Manželka, dcéra, sestra, priateľka. Neľahostajná. Mám rada svet. Rovnako rýchlo sa viem nadchnúť, potešiť a rozosmiať ako pobúriť a nahlas rozhnevať. Zoznam autorových rubrík:  o deťocho vzťahocho kadečomSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Skryť Zatvoriť reklamu