„Veľa vecí buble pod povrchom, ale nedostávajú sa von.Možno tam ešte stále budú – a možno bude všetko inak.“ Čítam naškrabanépísmo, mohla som si dať aj viac záležať. Tri krátke odseky. O deťoch,mužovi, o tom, čo ma minulé leto trápilo. „Dúfam, že to zlé prejde. Musí.Aby som mala dosť síl a mohla sa o nás ďalej starať. Neviem, ako budeo rok, lebo neviem, čo bude zajtra. Neviem veľa vecí. Ale snažím sa nájsťsi čas na seba a je dobre. Nie svetovo, ale dobre. Kiežby som aspoň tomohla povedať aj o rok. Nie je to málo.“
Ten list som rok obchádzala. Ležal pri škatuli, kamodkladám postupne splnené povinnosti. Zabudla som na jeho obsah. A nelákaloma ho otvoriť skôr. Niektoré veci majú svoj presný čas. Vybavujem si, čo savlani na začiatku leta dialo a pocity prichádzajú oslabené, ako ozvena.Odkladám list vedľa seba na gauč. Prievan dvíha jemnú záclonu, zvonka počujemzbojníkov, ako naháňajú cvrčky. O chvíľu sa dovarí ryža, zavoláme tataz garáže a po obede si dáme zmrzlinu. Môže to byť obyčajnejšie?A pritom presne takýto deň som si pred tým rokom priala. Zdravý, bezzhonu, bordelu v hlave, pokojný na tele aj na duši.
Večer si nájdem chvíľku. A napíšem si zas. Vínokaždým rokom zreje, väčšinou k lepšiemu. Možno také budú aj tie krátkesprávy v listoch, odkazoch mojich ďalších rokov.
