O pol hodiny vchádzam do detskej. Matúš si číta. Julka niečo dáva dokopy pri stole. „Ste tak ticho, až mi to bolo čudné. Čo robíte?“ „Už som na šiestej kapitole toho Harryho Pottera. Chcem Julku dobehnúť.“ Pani učiteľka vyhlásila v triede súťaž o to, kto prečíta viac kníh. Totálne všetkých zbojníkov v triede namotala. Knihy si nosia v taškách a navzájom požičiavajú. Julka na to ide takticky. Ako väčšina spolužiakov. Vyberá si tenšie, rýchlo sa jej míňajú. Matúš si zvolil podľa chute a poctivo sa trápi s tristostranovou. „A ty, Juli?“ „Ja si robím projekt na vlastivedu. Máme ho síce odovzdať do konca mesiaca, ale mne sa chce to robiť. Nevadí, že ho budem mať skôr.“ „Ešte si nechceme nič pustiť. Potom ti prídeme povedať, dobre?“ Nechávam ich robiť, na čo majú chuť. Vybrať rozprávku na pozeranie prídu asi po pol hodine.
Mali popoludnie celé pre seba. Po prebehnutí sa vonku a všetkých povinnostiach si mohli robiť úplne hocičo. A oni si vybrali síce príjemnú, ale predsa - aspoň čiastočne – školskú povinnosť. Nebolo to po prvý raz. Nemusela som ich do toho tlačiť. Zdá sa, že úplne stačí motivácia od pani učiteľky. Neviem, ako to robí. Ale je dobrá. Robí pre moje deti zo školy miesto, kam sa tešia. Dáva im výzvy, ktoré ich bavia. Oceňuje ich pokroky a meria rovnakým metrom. Takých pedagógov klonovať... Pani učiteľka, palec hore.
