Zaberiem, otočka a zmením štýl. Kraulom je to osem záberov na dvadsať päťku. Prsami dvanásť, podľa rýchlosti. Stovka teda dá priemerne 40 záberov, kilometer štyristo. Plávam a čistím si hlavu. Aj keď behám niekedy počítam kroky - päťsto ubehnutých je asi kilometer, keď k tomu pridám päťdesiat odkráčaných určite. Dychčím z posledných síl, vydržať - ešte dvesto a vykrokujem. Ani neviem ako bežím posledný kilometer. Počítanie mi vždy pomáhalo. Sedem, osem, deväť - každý krok do toho hnusného kopca ťa približuje k vrcholu, tridsať päť, tridsaťšesť - ešte kúsok a prehodíš si tašku do druhej ruky, sedemdesiat sedem, sedemdesiatosem, osemdesiat - už len pár kilákov za volantom a sme doma, stodvanásť, stotrinásť - o chvíľu si vyzuješ tie hnusne tlačiace topánky...
Počítam si nielen pri fyzickej námahe. Ešte zo päťdesiat ráz premiesiť cesto a bude vláčne. Hotovo. Alebo pri pletení. Jedna deka je 36 štvorčekov. Jeden štvorček je priemerne 50 očiek v riadku a tých je 60, teda tritisíc očiek na kus. Až po niekoľkých upletených som zistila, že celá deka dáva - vyše sto tisíc očiek. Fúha, riadne veľa! Jedno pridávam k druhému, ihlice o seba cinkajú. Keby som na kvantum myslela, bála by som sa ho - ale keď už je to celé hotové, ani mi nepríde, koľko je za tým práce a času.
Rátam tak často, že to robím celkom automaticky. Mantra počítania zamestnáva hlavu lepšie než pochmúrne myšlienky. Stovka sa radí k stovke pri každej dlhšej činnosti. Ako sa rieši obrovský problém? Tak ako sa dá zjesť slon. Po kúskoch. Vďaka tým tempám, krokom, kilometrom a očkám sa žiadneho slona nebojím. Neexistuje taký, ktorý sa nedá rozdeliť na dostatočne malé kúsky. Stretávam ich niekoľko každý deň. A pri všetkých som sa doteraz dokázala dojesť celkom do konca.
