Nadýchnem sa, krásne to vonia! Tu tak super varia! Nakrájam zbojníkovi mäkučký rezeň a jeho sestre preukrutne šťavnaté ovocné knedle. Prehltnem lačnú slinu. A skloním sa nad svoj zeleninový šalát. Odriekanie je odriekanie. Spolu s behaním prináša výsledky. Na váhu sa staviam čím ďalej tým radšej. Dodržiavať systém a pravidelnosť je základ. A zajtra, zajtra si dám kúsok mäsa.
To mäso mám za odmenu. Je nasucho upečené, čisté, jemne nakorenené. Malé, ale moje. Poteším oko, privoniam. Príliš dlho. Dieťa zaostrilo tiež. A je tu veta - vražda. „Prosím, podelíš sa?" Zahryznem si do jazyka, pozriem na plný tanier zapečených zemiakov, ktoré som spravila zvyšku rodiny. A už odkrojujem z môjho a dávam ochutnať drobcovi. „Hm, to je dobré." Ja viem! Presne pre to som sa na to tešila! „A, maminka..." Jasné, jasné. Čo brat, to aj sestra. No nič, dotlačím sa šalátom.
Grcka mamy učí neprepchávať malých, pocikaná perina nedať im večer čaj. Roztrhnuté nohavice navliecť na korčuľovanie chrániče aj keď sa dieťa háda a sopeľ - vyfúkať vlasy po plavárni fakt dôkladne. A zjedené mäso... ... poriadne vážiť slová. Alebo veriť, že sa im schopnosť použiť otázku s jedinou možnou odpoveďou upevní a v živote dobre zíde.
