Leto tam bolo také, že keď vyšlo slnko, vyzliekali sme sa dobielizne a utekali sa schovať do tieňa veľkého snopu sena. Ale keďo pár minút slnko zašlo, bez dlhých rukávov nás striasalo. Keď pršalo,nedalo sa robiť nič – len sedieť v drevenici, hrať karty a napchávaťsa hrubými krajcami chleba s masťou. Raz nám tam pršalo celé dva dni. Naobrovských lúkach voňala tráva a vtáky spievali ako bláznivé. Muránskaplanina.
V posledných dvoch pôvodných domčekoch bývali dvestaré ženy. Jedna chovala kozu. Ich domčeky mali jedinú izbu s pieckou, cezdvere sa bolo treba skloniť. Mladí im v lete pomohli aj s drevom nazimu. K studničke bolo z domčekov treba kráčať dobrých dvesto metrova na latrínu opačným smerom podobne. Z čoho žijú? – opýtala som saraz priateľov. Z toho, čo dopestujú - odpovedali. Do dediny dole chodiaraz za čas – na omšu a po cukor, múku a soľ. Starké na elektrinu tamv kopcoch ani nepomysleli, o telefónoch už vôbec nehovoriac. Žili tamod detstva. A aj keď boli len dve, nevyzeralo to, že si robia spoločnosť.Čo už si za tie roky mohli ešte povedať. Dôležité stačilo nakrátko a keďsa človek stará sám o seba a žije z podstaty, neplytvá energiou nazbytočné reči.
Neviem, či starké ešte žijú. Už som tam roky nebola.Ani neviem, či by som ešte trafila. Ale podchvíľou na ne myslím. Párkilometrov od nich sa ľudia naháňajú za peniazmi, počítajú minúty, chytajúzmeškane hovory a ich voľné dni sú draho vykúpené preplnenými mailovýmischránkami. Riešia ťahy politikov a prskajú na zmeny odvodov, mapujúzľavy, obklopujú sa vecami. A tie dve staré ženy vstávajú nadránom a usínajú pred západom slnka, žijú z pôdya pár drobných navyše. Neviem, či by som toho niekedy bola schopná. Vzdaťsa civilizácie a vrátiť sa až k takej podstate. Ale jedno viem isto. Razby som chcela nájsť taký pokoj.
