Pred dvoma týždňami prišiel Matúš domov smutný. „Mami, budem mať z matematiky trojku." Prekvapená som čakala na dodatok. „Pobabral som polročnú písomku." V žiackej zhora dole za celý polrok jednotky a medzi tým tri dvojky. Tak aká trojka? Nedalo mi. Napísala som triednej esemesku a opýtala sa. O chvíľu mi zazvonil telefón. „Ja predsa nemôžem dať známku z jednej písomky. Viem, Matúš sa pomýlil, ale veď ja ho sledujem celý čas. Z matematiky je výborný, upokojte ho, trojka to určite nebude." A pridala hodnotenie z ostatných predmetov. Chvíľu sme sa porozprával ako malým čo ide a v čom majú rezervy a rozlúčili sme sa. Takéto debaty mávame podchvíľou na školskej chodbe, keď sa tam ráno stretneme. „Vidím, že veľa čítajú, to je dobré," konštatuje pani učiteľka občas. „Máme pár detí, ktoré vedia lepšie po maďarsky. Tak keď im niečo nie je jasné opýtajú sa, ale ja nevysvetľujem. Nechám iné deti, nech im to povedia. Vaši majú prví ruky hore a málokedy sa netrafia. Niekedy si až vravím, odkiaľ to vedia." Ktorú mamu by nepotešilo, keď toto počúva.
To polročné vysvedčenie pre mňa znamená dlhé debaty. Spoločné čítanie a hry. Nekonečné otázky a neúnavné odpovede, hoci niekedy na nich fakt nemáme náladu. Trpezlivosť našu, ale hlavne pani učiteľky. My máme zbojníkov dvoch, ona vyše dvadsať. Vie ich skrotiť, motivovať, utešiť. Je úžasná. A raz za pol roka vystaví vysvedčenie. Nielen deťom. Aj nám a hlavne sebe. Robí to dobre. Tie jednotky patria minimálne spolovice jej.
