Vyšli sme do záhrady. V obkľúčení ôs pili, čo nám mladík dal. Zo zadného vchodu krčmy vyšla staršia pani v zástre a začala na dvore rozvešiavať vypratú bielizeň. Podľa nápisov tričká mladého muža a jeho kamarátov. Je dobré mať mamku, ktorá sa stará. Aj ramenatým suverénom dobre padne klasická opatera. „Mami, poď, ukážem ti," pribehol Matúš a zaťahal ma za ruku. Sklamaný, že žiadna trampolína sa nekoná, obehol celý areál podniku. Veľa tam toho nebolo - pár stolov a zvyšky dávneho ihriska, hojdačka pre maličkých a zo stromu natiahnuté lano. No predsa niečo objavil. Priviedol ma k malému sivému pomníku. Na pamiatku hrdinom, ktorí padli v novembri 1944 pri obrane vlasti počas Slovenského národného povstania... Zoznam mien, žien aj mužov. Vedľa pomníka dva zanedbané kamenné kvetináče a pred ním prázdny hrdzavý stojan na vence.
O pár dní možno mladík s kamarátmi vypleje burinu na schodoch k pomníčku a opráši ho, možno aj sviečku zapália a veniec prinesú. A neskôr, keď kvety uschnú možno príde mamka a odprace to. A pomník bude ďalší rok čakať na pozornosť. Zatiaľ čo mladík s priateľmi sa budú po večeroch biť do pŕs a volať akí sú hrdí na svoju vlasť a ako ju milujú a túžia zveľaďovať.
