Strih cez desiatky dokov a stovky kilometrov. Tichá domácnosť. Len tie najnutnejšie slová, aj to občas tlmočené cez deti. „Matúško, zajtra prídem domov neskôr. Julinka, stihli ste dnes všetko? Zbojníci, chutila vám večera?" Obaja sme príliš hrdý na to, aby jeden prekročil tú neviditeľnú hranicu a povedal - hej, poďme sa na to vykašlať. Buďme normálni. Obaja čakáme. Na toho druhého. Býva to veľmi zriedka. Je to o to nepríjemnejšie. Chýba nácvik zvládania.
Kniha je skvelá, ale po pár minútach sa pristihujem, že už piaty raz čítam ten odsek a stále neviem, o čom je. Predpokladám, že podobne je na tom on, keď v inej izbe zabíja čas za počítačom. Na druhý deň to skúšam s telkou. Nemám návyk na žiaden zo seriálov, nikdy sme ich nepozerali. Nefunguje ani skúšať niečo tvoriť, akosi nedochádza múza. Je to nanič.
Požehnaný stereotyp. Spolu sa dívať na niečo zaujímavé alebo čítať spolu v tichu každý svoju knihu. Prehodiť sem tam slovo, úplne nepodstatné, len kontaktné. Zaželať si nahlas dobré ráno a dobrú noc, objať sa pri dverách. Drobnosti. Stereotypy. Až keď zrazu fungujem bez nich dochádza mi, že sú požehnané. Znamenajú harmóniu, súlad. Znamenajú, že ten čas, ktorý nimi trávime, chceme byť spolu. Asi som už stará. Ale prajem si, aby som o pár rokov pozorovala svoju sedemnásťročnú dcéru, ako pohrdlivo ohŕňa peru. Bože, akí sú ti rodičia strašní! Akí sú už starí! Keď večer s vyloženými nohami sedia v obývačke a sem tam si povedia pár slov. Bude to znamenať, že sme stále schopní na niečom sa spolu dohodnúť. A že nám spolu nie je zle.
