„Padaj, sniežik, padaj nám..." Trpezlivosť deťom okolo nás nedochádza, fantázia tiež nie. Vonku sú trópy, na plátne ľadové kryhy, tak spomínajú na zimu. Iné deti zas skúšajú počítať - a koľko je dvesto a dvesto? Tristo? Nie, čo si! Ťululum! Štyri tisíc! A - podaj mi tie popkorny a maminka, máme ešte čokoládku? Twister je hnusý - dozvedáme od chlapčeka odniekiaľ zozadu. A od ďalšieho - anjeličku môj strážničku, daj nech už to pustia...
Všade dookola to šumí, deti sa smejú, špásujú. Keby tu sedeli iba dospelí, keby sa im zrazu zasekol film uprostred napínavého deja, bolo to iné kafe. Je mi jasné, aké by boli reakcie. Určite nie smiech a hranie sa. A nadávali by asi aj tí veľkí, čo teraz sedia vedľa svojich detí a zabávajú ich a smejú sa s nimi.
Jemne usmerňujem svojich zbojníkov, fakt sú to dlhé štyri minúty. Trvajú už asi štvrť hodiny. A počúvam príjemný šum okolo, je fajn. Ako deti robia svojich dospelých trpezlivejšími, slušnejšími, zhovievavejšími, tvorivejšími. Vždy som mala rada detské predstavenia. Hlavne pre úprimné a milé reakcie divákov. Oddnes mám dôvod mať ich ešte radšej.
