„Nebýva. Ježiško umrel. Tu sa chodia ľudia modliť. Však, maminka", kontruje malý. „A prečo to teraz nikto nie je?"
So vďačná za prehodenie výhybky: „Kedysi sem chodili modliť sa, Matúško, asi. Teraz sa chodia do kostlíka. A sem len občas prinesú kvetinky a keď tade idú, niektorí sa prežehnajú."
„A kedy pôjdeme do kostlíka my, maminka?" Uf. „No, to sa budeš musieť opýtať tatinka, Matúško. Môžeš ho v nedeľu poprosiť a môžete ísť, ak budete chcieť."
Tato veriaci, mama nie. Obaja vieme, prečo máme svoj názor a nechceme ho meniť. Asi je to tak v mnohých rodinách. Každá sa s tým vysporiadala po svojom. U nás to akosi vyústilo do dohody, že ani jeden ani druhý sa nebudeme navzájom do ničoho tlačiť ani si v ničom brániť. A deťom vysvetlíme, že vnímanie sveta má dve podoby a je na každom človeku, ktorú si vyberie. Takto rozumieme slovu rešpekt.
Vraciame sa o pár hodín s deťmi, rovnakou cestou. „Maminka, a kedy sa sem my prídeme požehnať?" Hlava na plné obrátky. Ahá, prežehnať asi malá myslí! „Hoci aj teraz", deti zastavujú bicyklíky, ja svoju kolobežku. „A ako sa to, maminka, robí?" „Takto. Dáš si ručičku sem, a potom takto robíš a hovoríš - v mene otca i syna i ducha svätého amen. Nie, druhú ručičku. Takto. A takto."
Stojíme pred maličkou žltou kaplnkou, dospelá žena a dve štvorročné deti. Rovnám malým gestá, učím nekomoliť slová. Ich význam zatiaľ nepoznajú. Ja im zas neverím. Ale chcem, aby aj tie slová boli ich súčasťou poznania sveta. Zvyšok už bude na iných. A na nich samých, ako si ich budú časom, keď im hlávky dozrejú, vykladať.
