No a nedávno Julinka prišla: „Maminka, upletieš Holému Havkovi oblečenie? Také s nohavičkami a rukávikmi? A roláčikom? A aby sa dalo vyzliekať, dobre? Chvostík aby mu trčal." Upletiem, čoby nie. Akej farby? „Počkaj, musím sa ho opýtať. Ale najprv ho musím zobudiť." Odbehla do detskej, vrátila sa s poradcom v náručí, sadla si s ním ku kôpke vĺn a začali sa radiť. Ukazovala mu klbko po klbku. „Z tejto, povedal Havko."
Havko je najlepší priateľ. Je posledný, koho malá večer drží a prvý, po kom v posteli šmátra ešte so zatvorenými očami. Občas si vravím, že by som chcela byť na jeho mieste. Na Havkovi si nacvičuje budúcu maminkovskú rolu („poď Havko, povozíme sa v kočíku") aj sa učí riešiť partnerské nezhody („ale Havko, nie, maminka povedala, že pri stole nebudeš so mnou sedieť, ostaň v kresle, áno?") S ním konzultuje, akú sukničku si oblečie a na ňom demonštruje neľúbosť - prečo ona musí, keď ani Havko nechce.
Najlepším priateľom Holého Havka je Sloník. Vyzerá podobne. Zatiaľ čo Havka malá stále niekde vláči, Sloník obvykle trpezlivo čaká v jej posteli. „Kde zas Juli, ideš?", dvihla som vyčítavo hlas, keď odbehla od večernej rozprávky. Prišla k svojej postieľke, niečo vzala a vložila do mojej. „Maminka, dnes ťa Sloník bude strážiť. Nech ti nie je smutno." Spí tam so mnou už niekoľko dní. „Tak čo, Sloník poslúcha?", spiklenecky sa na mňa včera malá usmiala. „Poslúcha, Julinka. A nechýba ti?" „Chýba. Ale aj ty potrebuješ takého dobrého priateľa."
