Na teraz. O chvíľu sa príbeh vráti. Som si istá. „No čítaj" a „Povieš mi príbeh?" sú najčastejšie otázky mojich detí a tiež najobvyklejší spúšťač pekných spoločných chvíľ. Choď po príbehu, sleduj líniu, všímaj so veci - hovorievam kolegom novinárom. Ľudia na príbehy reagujú. Ľahko si ich zapamätajú, môžu o nich potom zhovárať, príbeh pomáha pochopiť problém. Moje deti na to prišli samy. A na príbehoch absolútne „fičia". Som si istá, že keď si po rokoch spomeniem na ich detstvo, bude sa mi spájať práve s rozprávaním. S tými istými dejmi aj slovami, ktoré používame - a vďaka tomu nás malí často sami dopĺňajú. Baví to ich aj nás. Nech žijú príbehy:
1. kategória - príbehy otrepané, ale o to viac obľúbené
Začalo sa to, keď som sa raz vrátila z práce. „Počúvajte, čo sa dnes maminke stalo. Maminka sedela pri stole, rozprávala sa s ujom Lukášom, to je môj šéf, hovorili sme o tom, čo a ako budeme robiť. No a zrazu fŕnk, fŕnk, dnu nám vletel vtáčik. Vyletel k stropu a stále trochu zletel, potom vyletel, zletel, vyletel, zletel. ..." Do šťastného konca to trvalo ešte dlho deti ani nedýchali. Ten večer som príbeh niekoľkokrát musela zopakovať, s príslušnými zvukovými efektmi a divadielkom. Časom k nemu pribudol príbeh hasiča Gábora, ktorý nám sám porozprával, ako zachraňoval mačičku zo stromu. Už som ich obidva hovorila aspoň stokrát. A nie a nie sa zunovať.
2. príhody z detstva - s poučením
Ako si maminka popálila ruku kávou. Ako si strčila hlavu do zábradlia. (Tým som upokojovala vyľakaného Matúška, keď sa mu to stalo na návšteve u švagrinej.) Ako maminku uštipol gunár. Ako si maminka pichla nožničky do stehna, keď nedávala pozor a stratila rovnováhu. Skvelé. Odporúčam. Sto percent pozornosti zaručených. Neklamem, neprikrášľujem, deti si z nich strašne veľa pamätajú - a čuduj sa svete, fungujú oveľa lepšie ako kričanie a zákazy. Ešte sme nezverejnili „ako si maminka prilepila jazyk na korčuľu", ani „ako tatinko utiekol zo škôlky a našli ho až doma". To má ešte čas... Teda, ak ich vôbec niekedy porozprávame. Nemusia zas deti vedieť úplne všetko :)
3. freestyle - na objednávku
O zelenej smradľavej príšere, dobrom a zlom bojovníkovi a ešte aj koníkovi. O princeznej a medvedíkovi, ale princezná musí mať modré šaty. Nie, ten bol krátky! Dlhší! Nie, nie, veď tam poriadne nebojovali, ešte jeden! Celkom sa zapotíme, vyhovieť drobcom nie je úplne ľahké. Ale - efekt je dvojaký. Ich spokojnosť, aspoň relatívna, a my si aspoň cvičíme hlavu a bojujeme proti Alzheimerovi.
4. historické, biblické, mytologické, ... - skrátka, užitočné
Nedávno sme čakali na lekárku. Pred ambulanciou plno ľudí. Deti si už nakreslili, už si aj pobehali, čo teraz? „Maminka, povedz mi príbeh. O Trójskej vojne." Usadila som si dieťa na seba, čakáreň stíchla. „Matúško, ja ti porozprávam o tom, čo bolo pred ňou a potom o tých bojoch ti povie tatinko, dobre?" Krpec súhlasil. A tak som začala - o zákernej bohyni, ktorú nepozvali na svadbu, hádke o jablko, Paridovom súde, ktorý vyvrcholil únosom krásnej Heleny. Prešlo pekných pár minút. Dieťa pozorne počúvalo a s ním aj všetci ostatní prítomní. Ja som skončila a manžel pokračoval. O bojoch, Hektorovi a Achilleovi, Trójskom koňovi a po vojne o nekonečných Odyseových príhodách. Malí počúvali, sem tam opravili meno, ktoré sme poplietli, dopĺňali vety. Už to poznajú. Príbehy z mytológie a histórie (o objavení Ameriky, cesty Marca Pola, Winnetou...) sú u nás dokonale doma. Páčia sa - a sú užitočné. Super spojenie. O čo ľahšie sa raz deťom budú učiť v škole.
5. Samozrejme - knižky a čítané alebo len prerozprávané rozprávky.
Svet je plný príbehov. Vďaka za ne! Keď chcú deti dlhé, rozprávam dlhé. Keď rýchle, krátim. Keď ich chcú len ako podmaz k obrázkom, tiež sa prispôsobím.
A je krásne, že aj malí sami už vymýšľajú svoje príbehy. Hovoria si ich medzi sebou a rozprávajú aj nám. Používajú naše slová aj tón. Sú pri tom kúzelní. Pletú piate cez deviate, nemá to vždy hlavu a pätu - ale jeden veľký zmysel to má. Učia sa tvoriť. Učia sa rozprávať. A učia sa robiť radosť ostatným :)
