Asi pred pol rokom som spoznala Marcela a jeho rodinu. Chlapca, ktorému sa pred dvoma rokmi ako tínedžerovi v rozlete objavil na mozgu nádor. Operácia striedala operáciu, doplnené chemoterapiou a ďalšou podpornou liečbou. Marcela zmenili z chlapca, ktorého čerstvo začínali zaujímať dievčatá, na mladíka s krehkou telesnou konštrukciou. Jeho svet sa zmenšil na izbu plnú modelov vláčikov. Opravoval ich, priestor zapĺňal koľajničkami a malými kulisami. Choroba zmenila život aj jeho rodičom – nedá sa pracovať a sporiť, keď všetok čas a peniaze treba venovať synovi. (http://stracenska.blog.sme.sk/c/352676/Chlapec-a-vlaky.html)
Pár mesiacov som o Marcelovi nepočula a v behu dní naňho, úprimne, veľmi často nemyslela. „Dobrý deň, chceli by sme vás poprosiť,“ začína sa mail, ktorý mi pípol v sobotu večer. „Chceli by sme vás veľmi špeciálne poprosiť o pomoc. Marcel leží na ARO v DFNSP v Bratislave. Musí v týchto veľmi ťažkých dňoch opakovane dostávať okrem množstva iného aj krvné deriváty z krvi "A - Rh plus". Preto prosíme, spýtajte sa známych, či kolegov - ochotný zdravý človek 18- 55 rokov, ktorý neberie trvalo lieky, ktorý by mu vedel pomôcť, pre jeho záchranu. Pre Marcelka by to bolo k nezaplateniu.“
Z mojej skúsenosti treba po odbere „na meno“ pýtať potvrdenie a poslať jeho kópiu rodine – v tomto prípade na meno Marcel Václavek, na adresu marcel.hrib@gmail.com. A pri podobnom darovaní to zvyčajne funguje tak, že aj človek, ktorý má inú skupinu, môže darovať – a len nahlásiť komu. V krvnej banke krv potom zamenia a dajú pacientovi správnu.
Vybavujem si Marcelov slabý stisk rúk a žiariace oči, keď mi vysvetľoval, ako fungujú motorčeky a ukazoval nákresy malej vlakovej točny. A v duchu počujem starostlivé, ale aj trochu opatrné a skeptické hlasy jeho rodičov. Verili, že to bude dobré. Že Marcel bude onedlho žiť tak, ako jeho kamaráti. Neviem, či to niekedy pôjde. Ale veľmi presne viem, ako a kde sa začne môj utorok. Hneď zrána budem o pol litra krvi ľahšia. Zdravých to naozaj nič nestojí...
