„Motor je od oleja, hoci vždy, keď to kontrolujem, oleja je dosť. A tiež termíny kontrol sa blížia. Aj brzdy treba pozrieť.“ Ani nehlesnem. Ako to všetko vie? Kedy to sleduje? Ako to, že na to vôbec myslí? A zrazu – klik.
Vybavím si samú seba, v taký štandardný uťahaný deň. Kráčam po byte a v duchu prskám. To som fakt jediná, kto vidí tie chuchvalce prachu? A plný kôš bielizne? Naozaj musím buď všetko urobiť sama alebo na to aspoň ukázať prstom, keď nestíham a potrebujem pomoc? To skutočne jediná viem, kedy treba umyť umývadlá, okná, zotrieť ťapky z podlahy, prezliecť periny? Všetci ostatní sú slepí? Podľa miery únavy sa vnútorné prskanie mení na otvorené. „Veď v tom byte bývate! Ako to, že to nevidíte? Ako to, že okolo papierika pod klavírom už dnes prechádzaš minimálne po tretí raz a nedvihneš ho? To naozaj vidím len ja?!“ A potom si sadnem do auta. A nenapadne mi skontrolovať olej. Nepočujem, že brzdy sú akési hlasnejšie. Nevnímam čísla na budíkoch a absolútne netuším, kedy sme naposledy boli na technickej a emisnej. Aký tlak mám mať v pneumatikách sa musím vždy opýtať. A ani neviem, kde auto prezúvame. A – tým autom denne jazdím. Ako to, že to nevidím... Ako to, že hoci ho pravidelne štartujem, dôležité veci idú mimo mňa... Oveľa dôležitejšie, než ocapkané okná a špinavé tričká.
Za 15 spoločných rokov sme si toho s mužom veľa povedali a veľa sa medzi nami zmenilo. Ale našťastie, podarilo sa nám aj to, že mnohé z toho, čo je pre každého z nás kritické, sme sa naučili vidieť. No stále sa nájde niečo neviditeľné pre mňa. A niečo iné pre neho. Banálna oprava auta mi pripomenula, že je to jedna jedna. To každodenné puzzle sa ľahko skladá, keď sú obe polovice blízko seba. A nejde to bez rozprávania, tolerancie a trpezlivosti.
